Zabili sme prasa

Moje túlavé topánky tentokrát nešli ďaleko. Ale aj tak to bol deň, na ktorý budem ešte dlho spomínať.

Ako parta hic zavadzala pánovi mäsiarovi pri práci

prasa

Kde bolo, tam bolo, na malom družstve vo svinčíku žilo malé prasa. Dostalo meno Katka. Ako to už pri prasiatkach býva, vyrástla aj Katka do krásy. Presnejšie, do váhy. Keď už sa prasiatko ledva zmestilo do chlieva, jeho budúcnosť dostala ostré črty.

V rovnakom čase, od prasiatka čo by kameňom dohodil, začala sa schádzať parta hic na pravidelných bojových poradách. Snovali plány kedy, ako a čo, až im sliny po bradách tiekli. Veď ich aj nemálo zapíjali vínkom, lebo, nie je to veru jednoduché. Koľko pálivej papriky, majoránu, koľko rohlíkov do krvavničiek nakrájať a čerstvého cesnaku. Či krúpovú kašu, kedy škvarky vytápať.

Nastal deň, žiadalo by sa napísať – s veľkým D, ale to už je otrepané. Skrátka, deň, kedy sa plány menia na skutočnosť. Slnko svietilo, počasie ako vyšité na zabíjačku. Skoro ráno parta hic sadla do auta a poďme za prácou, za ktorú odmena bude veru fajne mastná.

Na mieste už sa rezko zvŕtal pán mäsiar. Z kotla sa parilo a rozporcovaná Katka ležala vo vani. Fuj, kto to videl, dávať prasiatkam meno?

Ako prvé bolo treba ponalievať, nech sa vraj lepšie pracuje. Dvaja odvážlivci zobrali nôž a pridali sa k pánovi mäsiarovi. Na jeho tvári sa mihol tieň nevôle. Ostatní členovia party postávali zvedavo okolo, hojne zasypávali pána majstra otázkami, radami a pritakávali si, ako všetko ide podľa plánu. Občas niekto schytil veľkú varechu, aby bublajúci ovar v kotli odborne premiešal. Ten už začínal rozvoniavať a postávajúci parťáci boli netrpezliví, lebo po slivovičke im riadne vytrávilo. Konečne! Horúce kúsky fajnového mäska, cibuľa, čerstvý chlebík a červené rýchlo mizli.

Posilnení dobrotami sa do práce začali zapájať aj ďalší. Snažili sa majstrovi umývať pracovnú dosku rovno pod rukami, odkladali náradie, ktoré si nachystal a radostne sa šmýkali po mokrej a mastnej podlahe. Majster zatínal zuby a medovo pokojným hlasom sem tam poprosil zúčastnených, aby mu nezavadzali. Ozajstný majster! Príchod ďalšej posily do partie ho rozhodil natoľko, že si kopol miesto ďalšieho vínneho striku štamperlík slivovičky.

Po obede partia vycítila šancu zapojiť sa do roboty ešte viac. Jaterničky sa vinuli na stole, klobásková zmes čakala v detskej vaničke a tlačenka v tekutom stave vyzerala ako … radšej to nenapíšem. Umývali, kibicovali a motali sa po pľace. Už, vo výzore trochu zúfalý pán mäsiar ale stíhal všetko. Striehnuť na snaživcov, aby si pri rozšafnom hádzaní mäsa do mlynca nepomleli prsty, pri neustálom vyrušovaní navážiť presné množstvá korenia, soli, a čojaviem čoho ešte. Predviedol eskamotérske kúsky, keď z jaternicových a klobáskových hadov vykúzlil v mžiku rovnako veľké jelitá a klobásy. Bravó! Pri obdivnom potlesku viditeľne zmäkol. Podaktorí, zabíjačkovo skúsenejší jedinci využili jeho dobrého rozpoloženia a vychytili sa naplniť tlačenkové vrecká. Podarilo sa im to na jednotku. S mašličkou.

ako sa robia jaternice

Nálada bola ohromná, k čomu prispeli plné bruchá, alkohol a pomerne málo práce. Dámy ocenili aj parný kúpeľ pleti. K večeru bolo mäso aj výrobky pobalené ako sa patrí, hrnčisko ovarovej kapusty pripravený na odvoz a klobásky ukáznene čakali na údenie. Akcia “Zabili sme prasa” dopadla na výbornú. Pán mäsiar sa z party hic nakoniec nezbláznil, aj keď to chvíľami tak vyzeralo. Ba na konci sa široko usmieval. Aj on už vie, že sú to skvelí ľudia. A tú kapustu, tú budeme jesť až do Vianoc.

Tu uvidíte všetky obrázky z akcie Zabili sme prasa

Tu sú ďalšie cestovateľské články: Túlavé topánky

Slovenské fotopointy I.

Vysoké Tatry

Upršané popoludnie. Vlak plný vravy cestujúcich a pachu zmoknutých kabátov sa pomaly šinie od zástavky k zástavke na trase Tatranská Lomnica – Hrebienok. Pozerám von cez kvapky bežiace po skle. Sú ako slzy. Kropia moje dávne spomienky na výlety do Tatier, na kamarátku, čo už nežije. Kdesi z mojej fotobanky v mysli sa vynárajú dávne obrázky tatranskej prírody. Skaly sú dnes rovnako nádherné, ako kedysi, no príroda sa ani po 16-tich rokoch od kalamity celkom nespamätala. Víchrica vtedy v rýchlosti viac ako 200km/h kosila lesy ako steblá trávy. Stromy na postihnutých úbočiach rastú pomaly, medzi nimi ako výkričníky stoja tie, ktoré skazu prežili. Vysoké Tatry som vlastne naposledy videla ešte v minulom storočí...

Skalnaté pleso

Zvečniť Lomnický štít je takmer povinnosť. Zo Skalnatého plesa, keď prajú svetelné podmienky, sa fotí dobre. Ja to robím tak, že si nastavím clonu medzi 8-11 a nechám na aparáte, aby si dopočítal čas. To znamená, že fotím s režimom priority clony, najčastejšie označenej na voliči písmenkom A – aperture. Snažím sa z obrázku vytesniť čo najviac rušivých elementov. A čakám, keď sa mraky na chvíľu roztrhajú a vykreslia na úbočiach pekné tiene.

Lanovkou sa na Skalnaté dostanete rýchle, spolu s húfmi lyžiarov. Ale až na Lomničák sme sa nedostali. Lístok treba kúpiť minimálne deň – dva dopredu a v takom nestálom počasí, aké vládlo, je to hra vabank. Peniaze vrátia len v prípade, že lanovka nepremáva kvôli poveternostným podmienkam. Keď sme tam boli, premávala. Akurát na štíte sedel celý deň mrak a podľa web kamery nebolo vidieť ani na meter.

Skalnaté Pleso

Cestou na vlak sa zastavte v Ski múzeu v Tatranskej Lomnici. Zaujímavé exponáty a fotografie a príjemná kaviarnička stoja za krátku návštevu. V múzeu sa fotí za poplatok, tuším 1€. Nepoužívam blesk, tak si zvolím clonu 2,2. Tak mi prejde objektívom dosť svetla a čas bude taký, že ho z ruky dokážem udržať. ISO citlivosť je nastavená na 800. Keď sa zameriam na detail nejakého exponátu, s clonou idem až na 1,8. Vtedy mi krásne rozostrí všetko pozadie a vynikne len to, čo chcem odfotografovať.

Ski museum Tatranská Lomnica
Niektoré exponáty pobavia

Hrebienok

V zime sa asi každý vyberie lanovkou (alebo aj peši) zo Starého Smokovca na Hrebienok. Prečo? Lebo Tatranský ľadový dóm. Tento rok je to parížsky Notre Dame. Vstupné sa neplatí, návštevníkov bolo tak akurát, že sme nečakali a ani sme si veľmi nezavadzali. Ak ste tam v správnom čase, zažijete aj hudobný koncert. Naspäť do Starého Smokovca potom môžete na sánkach. Hore požičajú, dolu vrátiš. Aké jednoduché.

Notre Dame de Tatras
Na Hrebienku je v kupole ukrytý ľadový chrám

Chrám sa nefotí veľmi dobre ani z vyvýšeného miesta. Je tam rôzne farebné svetlo, ľudia a navyše objektív, ktorý mám so sebou nie je dosť širokouhlý. Tak sa zameriam hlavne na detaily. Čakám, kedy pohybujúci sa farebný svetelný pruh osvetlí detail plesnivca na okne chrámu.

Štrbské pleso

Na Štrbskom plese bolo počasie 3v1. Dážď, sneh a vietor. Nie sú to katastrofické podmienky na fotenie, naopak. Takéto zábery sú neopozerané. Akurát foťák a prsty veľmi trpia.

Štrbské pleso a psie počasie
dážď zo snehom

Ešte jedna poznámka. Zdá sa mi, že vlakové spoje sú vo Vysokých Tatrách nie celkom šťastne značené. Viac ľudí sa nás pýtalo, či sedia správne. Nám v orientácii pomohol obrázok nalepený na stolíkoch pri okne. Tam je štruktúra spojov nakreslená. Na akej stanici prestupovať, aké sú zastávky. O tom, ako vyzerajú a aká vybavenosť je na železničných staniciach, radšej pomlčím.

Tak isto v strediskách je veľa schátraných budov, pozatváraných kaviarní a obchodíkov. Cesty a chodníky sú plné výtlkov, chýbajú parkoviská. A mohla by som pokračovať. Večná škoda. Vysoké Tatry sú predsa naša pýcha.

Ale aby som skončila pozitívne. Náš hotel bol skvelý, s fungujúcim vonkajším bazénom s výhľadom do údolia a vynikajúcou kuchyňou. Zamestnanci v informáciách, pri lanovkách a v reštauráciách boli prívetiví a ochotní. Summa summarum, určite sa na jeseň do Vysokých Tatier vrátim. Lebo každý Slovák by mal aspoň raz za život vidieť tú našu rodnú hrudu z najvyššieho kopca. A každý fotograf by ju mal zvečniť.

Na všetky obrázky z Vysokých Tatier sa môžete pozrieť tu: High Tatras

Ďalšie cestovateľské články si prečítajte v Túlavých topánkach

ako vtáča

Len zmáčať si nohy
Ticho stáť
Keď zostarnuté leto
V jesenných kalužiach
Tyká si s vetrom.
 
A kdesi v tých mlákach
Kde je má dať a dal
Kde merajú sa činy
Spravodlivou mierou
Kde chýba slovo ‘vinný‘
 
Smrť načmára verdikt.
Znamená koniec
Studeným rajom kráčať?
Tam, kde začína jar
A rodí sa život krehký ako vtáča…

leaves and pavement