– tam, kde končí Európa.
Portugalsko je malý kúsok zeme na juhozápade Pyrenejského poloostrova. Má asi 10 miliónov obyvateľov s rozlohou zhruba 2x tak veľkou, ako je Slovensko. Tu končí, alebo začína (ako len chcete) európsky kontinent.
Pozrite si tri zaujímavé miesta, kde naozaj máte pocit, že ste na samom kraji Európy. Atlantik divo búši do vysokých skál a aj v lete duje silný a studený vietor.
Cabo da Roca
V Európe je viac lokalít, označovaných ako “koniec sveta”. Táto, nazvaná mys Roca, je vskutku najzápadnejším bodom euroázijskej pevniny. Rimania ho nazvali Promontorium magnum – Veľký mys. Až do 14. storočia obyvatelia verili, že tu naozaj končí svet. Jedna z legiend hovorí, že na tomto mieste zo skál zhadzovali zločincov z neďalekej väznice.
Z hlavného mesta, Lisabonu, je to len na skok – približne 40km. Najlepšie sa sem dopravíte autom, ale z Lisabonskej hlavnej stanice premáva každé tri hodiny aj pravidelná autobusová linka – Sintra expres.
Cabo da Roca je veterná, divoká krajina, viac ako 100 m vysoké žulové útesy a neúrodná, kamenistá zem. Priestoru dáva malebnosť veľký maják – Farol de Cabo da Roca. Postavili ho v roku 1772, odvtedy prešiel mnohými zmenami. Od modernizácií signálneho svetla, cez elektrifikáciu (1897), vybudovanie kanalizácie, až po dnešnú podobu. Dnes vysiela svetelné lúče vo výške 165 m nad morom optický systém s 3.ooo W lampou.
Prvý krát som tu bola pred dvadsiatimi rokmi. Prišli sme sem skoro ráno a vychutnávali si tajomnú, tichú atmosféru.
Keď sme sa po pár hodinách prechádzky vrátili k autu, alarm našej Felície hučal na celé kolo, okolo nej postávalo klbko pobavených chlapov v kožených oblekoch a parkovisko bolo zaplnené obrovským množstvom silných motoriek. Keď sme sa krokom pomedzi vytunené Harleye prepletali na cestu, tlieskali nám. Mierne hrdzavá felícia bola v týchto končinách predsa len trochu exotika.
Cabo de São Vicente
Mys Svätého Vincenta leží v regióne Algarve. Už od dôb neolitu bol pokladaný za svätú zem. Rimania ho pomenovali Promontorium Sacrum – Svätý mys, Gréci zase Ophiussa – Krajina hadov. Pre svoju strategickú polohu a povesť bol mys miestom veľkých námorných bitiek. V rozmedzí rokov 1330 – 1830 sa tu bojovalo 10 krát. Španieli proti Holanďanom, Britom aj Portugalcom. Alebo naopak. Na body vyhrali Španieli 🙂
Mys je pomenovaný podľa mučeníka zo španielskej Saragossy – Svätého Vincenta. Ten bol podľa kresťanskej legendy pre svoju nezlomnú vieru väznený a mučený rímskym cisárom Diokleciánom, ktorý v 4. storočí prenasledoval kresťanov na Iberskom poloostrove. Vincent tak pokorne znášal útrapy, že tým ešte viac nahneval svojich väzniteľov. Tí ho naťahovali na škripec, trhali mu mäso železnými hákmi, do rán sypali soľ, pálili ho železnou mrežou a nechali ho ležať na zemi posiatej ostrými črepinami. Keď skonal, hodili jeho telo, zabalené vo vreci, do mora. Vrece s telom vlny vyplavili práve na tomto mieste. Vincenta pochovali a na jeho počesť vystavali svätyňu – Kostol havranov, pretože kŕdeľ čiernych vtákov chránil jeho ostatky pred znesvätením od chvíle, kedy boli hodené do oceánu. O 800 rokov neskôr, v roku 1173 dal portugalský kráľ Afonso Henriques relikvie exhumovať a previesť do lisabonskej katedrály, samozrejme za sprievodu verných strážcov. Tento príbeh nájdete na erbe mesta Lisabon, s loďou a dvoma čiernymi vtákmi.
Posledný z havranov, strážiacich katedrálu, vraj zomrel v roku 1978.
Maják je súčasťou mysu už od roku 1520. Je vysoký 28 metrov a stráži jeden z najfrekventovanejších plavebných pruhov na svete. Dnes jeho osvetľovacia sústava obsahuje Fresnelovu šošovku (to je taká zubatá šošovka) o priemere 1,3 m a dve 1.ooo W žiarovky. Svetlo je vidieť do vzdialenosti cca 53 km. Radí sa medzi 10 najsilnejšie svietiacich majákov na svete.
Portugalské námorníctvo tu vybudovalo návštevné centrum, kaviareň a múzeum. Maják a múzeum sú pre verejnosť otvorené každú stredu popoludní.
Ešte jedna zaujímavosť: Cabo de São Vicente je koncovým bodom tzv. európskej pobrežnej cesty E9 dlhej 5.ooo km. Cesta presne kopíruje pobrežie a na jej druhom konci leží estónske mesto Narva-Jõesuu.
Fortaleza Sagres
Pevnosť Sagres je čo by kameňom dohodil od Mysu Sv. Vincenta. Leží na úzkom výbežku, v juhozápadnom rohu Portugalska. Stojac na okraji vysokých útesov, má človek pocit, že ho oceán obklopuje z troch strán. Počiatky pevnosti siahajú do 15. storočia, čias princa Henryho. Pevnosť údajne slúžila ako škola pre navigátorov a kartografov v čase veľkej námornej a obchodnej expanzie Portugalska. Veľké zemetrasenie a následné tsunami v roku 1755 ju vážne poškodilo. Celkom zrekonštruovaná bola až v polovici 20. storočia.
Keď vojdete do pevnosti, zrejme vás zaujme veľká ružica kompasu vytvorená z kamienkov. Má priemer 43 metrov a miesto zvyčajných 32 segmentov, je chybou reštaurátorov rozdelená až na 40 častí. Je tu stará pracháreň, malebný kostolík Nossa Senhora da Graca aj maják. Samozrejme informačné centrum s rôznymi interaktívnymi výstavami a sociálnym zázemím.
Špecialitou tohoto miesta sú rybári. Chytajú ryby z vysokánskych útesov. Stoja úplne na kraji, až žalúdok zviera. Pod nimi rozbúrený Atlantik a trčiace skaly. Stáli sme asi 20 metrov od jedného. Chystal sa nahodiť udicu. Posunkami nás vyzýval, aby sme sa vzdialili. Zdalo sa mi to zbytočné, takže sme zostali na mieste. Mykol plecami a hodil. Keď mi olovko, alebo čo to bolo, zasvišťalo pri uchu, došlo mi, prečo nás odháňal.
Portugalsko má takýchto magických “koncov sveta určite viac”. Tieto sú najviac turistami pre svoju aktraktivitu vyhľadávané.
Čo sa týka počasia, teploty ani v zime neklesajú pod cca 10 stupňov. Posledne som tam bola v decembri a počasie bolo tak akurát na ľahkú bundu. Dole na Algarve dokonca okolo 20 stupňov, takže pre mňa ideálny čas na výlet.
Cez leto je na juhu veľmi teplo, nie nadarmo túto časť volajú Malá Afrika. Ale pozor, oceán vie byť vtedy veľmi chladný.
Portugalsko je krásna a pohostinná krajina. Vy, ktorí máte radi poznávanie, budete mať čo vidieť. Vy, čo si chcete užiť oceán, zábavu, vodné parky a dobré jedlo, užijete si toho dosýta. Je veľmi pravdepodobné, že vám prirastie k srdcu tak, ako mne.
Prečítajte si aj ďalšie cestovateľské príspevky v Túlavých topánkach