Írsko – ostrov divokej krásy

Bol to môj prvý let v živote. Z Prahy do Frankfurtu a odtiaľ do írskeho Dublinu. Sedela som ako prikovaná pri okienku a celý čas som úporne hypnotizovala veľkú skrutku, čo ledabolo držala kus plechu na krídle. Zdalo sa mi, že je celkom uvoľnená. Bola som si takmer istá, že sa odtrhne a vletí rovno do môjho okna. Ani počasie nebolo podľa mňa celkom ideálne. Fúkal silný nárazový vietor a pri každom zatrasení som zatajovala dych. Keď sme v Dubline konečne vystúpili z lietadla, bola som totálne vystresovaná z nedostatku kyslíka a stuhnutá ako štolverka. Ahoj Írsko!

Účastníci zájazdu

Na cesty po Európe chodím po vlastnej osi. Vyhliadnem si destináciu, kúpim letenky, rezervujem ubytovanie a naštudujem, čo chcem približne vidieť, zažiť a odfotiť. Výlet do Írska bola moja prvá a zároveň posledná organizovaná cesta, ktorú som, úplne organizovane, absolvovala. Z prozaického dôvodu – dostala som tento zájazd od svojho zamestnávateľa za výborný pracovný výkon. Juj, som sa aj pochválila 🙂
Aby som bola objektívna, výlet to bol naozaj komfortný, výborne zostavený a hutný. Videli sme toho veľa.

Všetky cesty vedú do pálenice

Hneď z letiska sme ostrov zobrali útokom. Prvá cesta viedla do destilérie Kilbeggan. Írsko je predsa kolískou whiskey. V malej pálenici na rieke Brosna sa whiskey nepretržite pálila 200 rokov, kým ju na lopatky nepoložila hospodárska kríza v roku 1957. Teraz je z nej živé múzeum a reštaurácia.

Videli sme všetky štádiá výroby nápoja. Od mletia zrna medzi dvoma kameňmi, cez smradľavý kvas, ktorý sa nazýva “prasačie pivo” až po destilovanie v “Copper Pot Still”, čo je najstaršia medená nádoba na svete, ktorá je stále v prevádzke. Prešli sme debnársku dielňu na drobné opravy sudov. Vypaľovalo sa tu vnútro suda, aby mala whiskey peknú farbu. Skončili sme, pravdaže, v ochutnávkovej miestnosti. Ach jaj.

Pár zaujímavostí o živej vode

Írska whiskey, sa od škótskej whisky nelíši len pridaním písmenka “e”. Tá írska je destilovaná tri krát a slad nie je sušený dymom z rašeliny. Nápoj má potom jemnejšiu chuť. Vyrába sa zo sladového jačmeňa (40-50%) a nesladového jačmeňa, alebo iného obilia – pšenice, žita, kukurice. Vyzrieva minimálne 3 roky, v sudoch po sherry, bourbone, rume, alebo v sudoch z amerického bieleho duba. Tak získava individuálny tón farby, chuti a vône.
Názov whiskey pochádza z gaelštiny, z výrazu ´uisge beatha´(lat. aqua vitae), čo v preklade znamená ´voda života´ alebo tiež ´živá voda´. Časom sa tento názov skrátil a začal sa vyslovovať “usby”, čo je len kúsok od “whiskey”.

Connemara

Druhý deň nás ráno privítalo slniečko a my sme vyrazili do národného parku Connemara. Jeho rozloha je takmer 3.000 ha, tvoria ho rašeliniská, vresoviská, lúky, lesy a množstvo pahorkov, z ktorých sú najznámejšie Twelve Pins. Dominantnou rastlinou okrem tráv je žltokvitnúca kríčkovitá rastlina gorse, latinsky Ulex.
Connemara je nádherný kus prírody. Škoda, že sme si ho užili len cez okná autobusu. Moje fotografické srdce plakalo…

Kylemore Abbey & Walled Garden

Po zhruba 1,5 hodine jazdy sme dorazili do nášho ďalšieho cieľa – opátstva Kylemore. Pohľad na opátstvo, ležiace pri brehu veľkého jazera s horami za chrbtom, bol impozantný.
Zámok dal postaviť v roku 1871 bohatý londýnsky lekár Mitchell Henry pre svoju manželku, ktorá sa zamilovala do kraja Connemara. Manželka ale po štyroch rokoch zomrela, krátko po nej aj jej jediná dcéra. Zronený Henry zámok predal vojvodovi a vojvodkyni z Manchestru, ktorí ho svojím životným štýlom zadlžili a zostali na mizine. V roku 1920 ho kúpili sestry benediktínskeho rádu z Belgicka, ktoré utekali pred vojskami z vlasti počas I. svetovej vojny. Ale aj tu ich vojna zastihla ničivým bombardovaním. Po vojne otvorili v opátstve internátnu školu pre dievčatá. Posledných 10 rokov je však z ekonomických dôvodov zatvorená. Zvláštne miesto… tak malebné a pritom svojim majiteľom veľa šťastia neprinieslo.
Vo vnútri sú sprístupnené iba 4 miestnosti. Sú zariadené originálnym, viktoriánskym mobiliárom. Ostatné izby, celkovo ich je 70, sú súkromné. Bývajú v nich rehoľné sestry rádu Benediktínok. Súčasťou záhrad je malý gotický kostolík, ktorý vyniká svojou akustikou.

V meste Galway

Galway sme prešli poklusom. Za návštevu určite stojí krásna katedrála, zasvätená Panne Márii na Nebesiach a Svätému Mikulášovi. Je to obrovská kamenná stavba, najmladšia svojho druhu v Európe. Pôdorys katedrály tvorí kríž, oltár je v strede toho kríža, takže kňaz je niektorým ľuďom počas bohoslužby chrbtom. Podivuhodné.
Pri nábreží rieky Shannon rýchly pohľad na zrúcaninu domu, kde dal nekompromisný sudca Lynch z okna povesiť svojho syna. A šup šup naspäť do autobusu, lebo večer bude zámocký banket.

Dunguaire Castle

Zámocký banket na hrade Dunguaire začal teatrálnym privítaním hradného pána. V tmavom foyer nás pri hudbe harfy pohostil medovinou. Stoly v hradnej veži sa prehýbali dobrotami, obsluha bola v dobových kostýmoch, aj harfistka sa sem vyteperila so svojim nástrojom. Údený losos so zeleninou a horúcou bagetkou, pórková polievka chlípaná dobovo – bez lyžice, z misky a kuracie prsia s tak famóznou hríbkovou omáčkou, že by som jej udelila mišelinskú hviezdu. Džbány (na Írsko netradične) plné vína. A medzi tým všetkým hodovaním nám zámocký pán so svojou suitou predvádzal úryvky z rôznych literárnych diel. Recitovali, spievali, hrali scénky. Na hrade sa totižto v tridsiatych rokoch minulého storočia schádzali významní írsky literáti, ako Synge, Yates, Shaw alebo O’Casey.

Burren

Prebudili sme sa do daždivého dňa. Čaká nás výlet do národného parku Burren, Mohérove útesy a zámok Bunratty. Balíme veci, lebo spať budeme v Limericku. Počasie nás trápi. Nie a nie prestať pršať. Krajina vyzerá ako mesačná, samé skaly. Najprv biele, potom už len tmavé. Šomreme, lebo zase nikde nezastavujeme na fotenie. Konečne! Po jeden a pol hodine jazdy stojíme pri ceste. Mrholí a poriadne fičí. Na foťák nasadzujem širokáč. Díky za požičanie, brácho.

V roku 1651 cromwelský armádny dôstojník menom Ludlow poznamenal: “O tomto hrabstve sa hovorí, že je to kraj, kde nie je dostatok vody, aby sa dal človek utopiť, dostatok stromov, aby sa dal povesiť, ani dostatok zeme, aby sa dal pochovať. To posledné, zem, je tak vzácna, že si ju obyvatelia kradnú jeden druhému, a aj tak sú ich stáda vypasené. Tráva tu rastie v malých chumáčoch medzi vápencovými skalami a je veľmi sladká a výživná.”
Myslím, že odvtedy sa tu toho veľa nezmenilo…

Mohérove útesy

sme pre zlé počasie takmer nevideli. Majú výšku približne 214 metrov. Na najvyššom bode útesov dal kedysi dávno sir Cornelius O´Brien postaviť vyhliadkovú vežu. Lákal na ňu vraj dámy, ktoré sem hojne pozýval. Starý kocúrisko! 🙂 Tak tu fučalo, že som sa ledva vládala nadýchnuť. Hmla sa dal krájať, bolo vlhko a zima. Aj také je Írsko so svojím premenlivým počasím.

Bunratty Castle

Hrad Bunratty (1425) je najzachovalejšia stredoveká pevnosť v Írsku. Má obdĺžnikový pôdorys a v každom rohu je veža. Vo vežiach sú malinkaté izbičky a schodisko, kde som sa ledva s batohom a foťákom vliezla. V strede je na každom poschodí velikánska miestnosť. To schodisko bol zámer, aby bol hrad nedobytný – votrelcov, ktorí museli ísť po jednom, ľahko odstránili.

Slečna sprievodkyňa v stredovekých šatách nám na začiatku prehliadky farbisto vykreslila mnohé spôsoby vraždenia nepriateľov i vlastných. Potom nám zaželala príjemný zážitok a my sme sa roztratili po hrade.
Bolo tam zima a neútulne. Temnota a krutosť stredoveku bola akosi zjavná vo všetkom okolo. Okienko špehov, kde nechal vládca odpočúvať svojich poddaných, aby neverných mohol potrestať smrťou. Deliaca čiara na zemi v hale na prízemí, ktorú, keď vojak prekročil a tým sa dostal do polovice určenej pre dôstojníkov, tak ho bez okolkov popravili – zhodili ho do výbehu plného hladných psov … brrr.
Duch doby mi zaliezol až do morku kostí, tak som sa radšej pratala do skanzenu, ktorý tvoril zo dvadsať domkov a pár uličiek, znázorňujúcich Írsko 19.storočia.

Dublin

To bola naša posledná zastávka. Dublin je krásny. Ako nakoniec celé Írsko. Ako prvé sme navštívili obrovský, 700 ha Phoenix Park. Keď tu Ján Pavol II slúžil v 1979 omšu, zišlo sa v parku vyše milión a štvrť ľudí.
Veľký zážitok bol Guiness Store House, miesto, kde sa narodilo slávne pivo Guiness. Zaujímavá okrem expozícií je samotná budova v tvare pol-litráka popretkávaného železnou konštrukciou. Mám aj certifikát, že som sa ho tu naučila čapovať. Na najvyššom poschodí v Gravity Bar sme sa pokochali nádherným výhľadom na fabriku a Dublin.
Nákupné centrum, slávny Ha´penny bridge a už sme v starej štvrti Temple bar. Je to nočné centrum mesta. Chodíme po baroch s dvoma hudobníkmi, pijeme fajnový tmavý guiness a počúvame chytľavé írske pesničky. Slainte!

Ešte zopár tipov, čo tu vidieť:
  • určite si prezrite prenádhernú katedrálu Sv. Patrika, je to najväčší kostol v Írsku. Jeho veža meria úctyhodných 69 metrov.
  • prejdite sa po námestí Merrion, ktoré je obklopené ukážkovými domami z gregoriánskeho obdobia s typickými domovými dvermi s nadsvetlíkmi.
  • zastavte sa pri soche spisovateľa a bohéma Oscara Wilda, ktorý tu žil.
  • pokochajte sa areálom Trinity College. Bola založená už v roku 1592. Dnes sa tu vzdeláva 16 tisíc študentov z celého sveta. Ku zvonici na nádvorí sa viaže legenda, že keď pod ňou študent prejde a zvony zazvonia, prepadne na skúške. Krásna, starobylá univerzitná knižnica s 5 miliónmi kníh je dielom architekta Thomasa Burgha.
  • dajte si obed v najstaršej krčme v Írsku The Brazen Head. Prvá zmienka o nej je z roku 1198.

Dovidenia Írsko! Beannacht, Éire!

Ďalšie cestovateľské články nájdete v Túlavých topánkach

Obrázky z celého výletu sú v mojej foto-galérii.

Ak sa vám článok páčil, môžete ho zdielať:

erráta

keď dážď kropí
hladinu jazera
keď do okien pozerá
a kreslí uprášené slzy

keď kvapky smutných viet
tvoria nekonečné kruhy
a nie je nikto druhý
kráčaj

odnikiaľ nikam
mokrou trávou
a možno
s nohami od blata
trochu ostýchavo

príde Erráta

Berchtesgaden – a feast for the eyes, body, and soul

If you decide not to fly on holiday in this strange year, drive to the beautiful Bavarian Alps, the Berchtesgaden National Park. You will not regret it.

Čítať ďalej “Berchtesgaden – a feast for the eyes, body, and soul”
Konigsee

If you decide not to fly on holiday in this strange year, drive to the beautiful Bavarian Alps, the Berchtesgaden National Park. You will not regret it.

Čítať ďalej “Berchtesgaden – a feast for the eyes, body, and soul”

Erik Ondrejička: Volanie (alebo Keď kniha volá)

Hneď dva krát som mala tú česť zúčastniť sa na prezentácii novej zbierky poézie môjho najobľúbenejšieho slovenského básnika Erika Ondrejičku. Tá prvá bola v Letnej čitárni U červeného raka v Blave a tá druhá v Kníhkupectve Pod vŕškom v Nitre. Pozrite si pár obrázkov z týchto akcií. Inak, večná škoda, že nemám aj zvukový záznam…

Knižka Volanie je skvelá od začiatku do konca. Nežná a hebká. Počnúc prvým dotykom (doslovne) až po posledné písmenko. Zdá sa mi, že básne vyzliekajú Erika až do naha. Nútia ma premýšľať nad životom. Pretože sú plné otázok aj príbehov s hlbokou pointou. Znie to ako klišé, ale neviem to povedať inak. Brilantné ilustrácie Karola Felixa podtrhujú výnimočnosť zbierky.

Škoda
že už nepíšu básne vtáčím perom

Možno by v nich bolo viac vetra
ktorý ako súmrak letí za obzor
a potom sa iba tak vráti späť
ako čosi z diaľok
z výšok
a z hĺbok vecí
na ktoré niet slov ...

Nie som ani literárny vedec, ani kritik, ba ani filozof. Som len obyčajný čitateľ. Preto nechcem Erikove básne rozoberať, alebo sa k nim učene vyjadrovať. Chcem iba povedať, že sú podľa mňa krásne. Niektoré si musím prečítať veľa krát, aby som vytušila tie skryté obrazy za slovíčkami. Pri niektorých mi slzy vbehnú do očí. Pretože sa na nič nehrajú. A keď ich recituje sám autor, tuším ešte viac naberú na sile.

Letná čitáreň U červeného raka

V Letnej čitárni U červeného raka sa krstilo dotykom. Volania sa dotklo veľa zaujímavých hostí, ktorí veru mali čo povedať. Grafik a ilustrátor knižky Karol Felix, vydavateľ Peter Chalupa, básnik Ján Buzzasy, filozof Peter Michalovič, Miloš Železňák ako hudobný doprovod a ďalší. Aj medzi divákmi bolo viacero zvučných mien – textár Ľuboš Zeman, či hudobný skladateľ Pavol Malovec.

Kníhkupectvo Pod vŕškom Nitra

V príjemnom libresse Pod vŕškom v Nitre sa hovorilo hneď o dvoch nových knihách vydavateľstva Petrus. O básnickej zbierke “Volanie” a tiež o pozoruhodnej Chalupovej “Knihe o priateľstve aneb přátelství”. Trojicu Chalupa – Felix – Ondrejička doplnil moderátor večera, humorista Rasťo Piško. Ten hneď na úvod prišiel s myšlienkou, že treba vyhlásiť novú kategóriu performerov – Najlepší kazateľ. Pobavila ma Piškova reflexia na televízne ceny OTO a ešte viac vtipné nominácie z plejády našich “tiežumelcov” a “tiežpolitikov”. V Nitre bolo plno, asi viac veselo, než vážne. A hlavne zaujímavo. Ako to už na takýchto výborných akciách býva.

V dnešnej čudnej dobe sú stretnutia, kde sa hovorí o krásnych veciach, o milých aj smiešnych zážitkoch, o priateľstve a životných skúsenostiach, veľkou vzácnosťou. Vychutnala som si ich najviac, ako to šlo. Aj s fotoaparátom v ruke.


Ak chcete vidieť viac fotografií z týchto podujatí, nazrite do mojej webovej galérie.

Burano – a fairy tale about colorful houses and white lace

Burano houses

When I got off the Vaporetto in the early evening sun on the Venetian island of Burano, I felt like in a fairy tale. The warm light made stand out the bright colors around me. Yellow, blue, red, pink, green … square houses with white-framed windows and green shutters, all painted as on a picture of a crazy artist. Narrow water channels were like life-giving arteries sown with moored boats. I was surrounded by the aroma of freshly baked Margharita pizza, fried fish, singing the Italian language, and the sound of the sea. In short, it was a fairy tale called Vita Felice.
I was very impressed by the small island of Burano.

Now a bit of geography: Burano is a group of 4 islands connected by bridges. It lies about 7 km from Venice. The Vaporetto cruise (line no. 12) from San Marco Square takes about 30 minutes. Approximately 2,400 people live permanently on the 21-hectare paved marshy land.

Burano does not have a significant architectural monument if we do not count the slightly inclined bell tower of the church of San Martino. It enchants you by its colors, Italian charm, and peaceful atmosphere.

The color of the houses is managed by the local town hall. They make sure that none of the houses deviates from the strictly regulated concept. They say that the colorful, radiant houses were a signal tool for local fishermen, who used them as navigation for their berths when they tired returned from fishing in the evening.

Burano – the place of artists

We often passed a lonely painter or a group of young artists in the alleys which trying to capture the picturesque rows of houses reflected in the calm water with boats tied to old, wooden poles with graceful arches of bridges in the background.

Burano is home of artists. For example, the painter Leonardo D’Este, the designer and architect Philippe Starck, and the sculptor Remigio Barbaro live here. From the past – the composer Baldassare Galuppi, after whom is named the main square.

The house of sculptor Remigio Barbara is located on the coast, outside the busier parts of the island.

House of Remigio Barbara

Burano in lace

Once upon a time, a fisherman from Burano caught a beautiful siren. The tempting siren tried to entice him with her singing. But the young fisherman was engaged so he resisted all the love proposals and let her go back to the sea. The queen of sirens was enchanted by his fidelity. She decided to reward the fisherman. She created foam around the ship with her tail, which turned into a beautiful, delicate wedding veil. On the day of the wedding, the young ladies envied fisherman’s fiancee unseen lace. They longed for lace as soft as sea foam too. They began to weave it, thinner and thinner, hoping to be dressed in soft lace at their wedding, just like a fisherman’s bride. This is how Buranian women allegedly learned the art of lacemaking.

Another legend says that lacemaking started on the island after Leonardo da Vinci bought beautiful lace in the distant Cypriot town Pano Lefkara for the main altar of Milan Cathedral. Lacemaking was the main commodity of the small island in the 16th century. Due to high demand among the high French nobility, King Louis XIV employed a pair of Venetian lacemakers right in his yard.

If you want to know more about lace, you find out everything at the Museo del Merletto. And if you would like to learn how to make lace, visit a lace school named La Scuola Dei Merletti di Burano. It sounds so melodic!

Burano must be eperienced

If you want to relax far from the crowded Venice, the island of Burano is the ideal place. Wander the colorful alleys, have a special risotto de gò in the trattoria, which is creamy rice cooked in a strong fish broth with pieces of gò fish, or have just cappuccino with local butter biscuits bussolà. The sounds, the smells, and in general, the atmosphere of this place surely settles in a drawer of pleasant memories.

And don’t forget to stop on the island of Murano and see the Italian glass art and meditate for a while in the old monastery on the island of Torcello. But about this next time.

All pictures from Burano you find in my gallery: Isola di Burano

More travel posts are in Wandering shoes

in fantasy mood

In fantasy mood … do tohoto módu sa zvyčajne prepnem, keď mám potrebu vyjadriť nejakú emóciu alebo stav mysle a ducha. Preto som najčastejším objektom v mojich foto kolážach. Myslím, že to môžem smelo nazvať terapiou. Obrázkami vyskladám námet a prekrývaním, zvýrazňovaním, či gumovaním, niekedy až čarovne, vypláva skytá podstata na povrch.

Niektoré obrázky sa stanú neskôr inšpiráciou pre báseň.

Ďalšie moje fotografie nájdete vo webovej galérii.