Dolomity

– workshop s fotografom Mariánom Kuricom

Skrslo to vo mne len tak, jeden večer, keď som sa túlala internetom a prezerala si fotografie špičkových krajinárov. Fotografujem veľmi dlho, veľmi veľa a myslím si, že pomerne slušne, no na fotky, ktoré vyhrávajú súťaže, som ešte nedorástla.
Tuším, že za tými dychberúcimi obrázkami je kus poctivej, tvrdej fotografickej práce. Pretože viem, že nič hodnotné bez námahy nevznikne…

Tak som sa kamoša googla spýtala: “Ktože ma poučí, ako taká skvelá fotka vzniká?” A už sa na mňa vysypali desiatky odkazov na foto-workshopy od výmyslu sveta. Vybrala som si ten Marošov. Zaujalo ma viacero vecí – že je pre šesť ľudí maximálne, že k nemu dostanem skriptá, páčila sa mi lokalita a kdesi v mojom ženskom intuitívnom hľadáčiku som vedela, že to je presne to, čo potrebujem. A naozaj, bola to bomba voľba.

Až na druhý deň mi svitlo, že meno Marián Kuric som počula na vyhlásení víťazov O najkrajšiu Cewe fotoknihu roka. Súťažilo tuším viac, ako 4300 fotokníh, z ktorých sa vyberala raz mesačne víťazná. Tá poputovala do finále. Marián bol ocenený za najlepšie fotografie zo všetkých finalistov z Čiech a Slovenska. Inak, ja som sa medzi finalistami ocitla len náhodou, ako mesačný víťaz s jednou mojou fotoknižkou z ciest po Slovensku.

Smer Dolomity

Prišiel deň odchodu. Technika je zbalená, veci tiež (som trochu bezradná, lebo nie som bohvieaký horal). V Dolomitoch som ešte nebola, tobôž so šiestimi neznámymi mužmi 😀 Ale sú to všetko fotografi, máme spoločného koníčka, tak to nemôže dopadnúť inak, než dobre.
Idem autom, ako prvého beriem v Trnave Jožka. S Mariánom už na workshope bol. A hneď aj chváli. S ostatnými sa stretávame v Bratislave, na poslednej pumpe pred hranicami. Filip, Miro, Lacko, Milan a vedúci výpravy – Maroš.
Cesta prešla rýchle, s prestávkami, pri ktorých sme sa zoznamovali. Už tam som vedela, že som stretla skvelých ľudí. Asi po 10 hodinách cesty sme dorazili do “nášho” penziónu v horskej obci Colfosco, 1645 m.n.m.

Fotíme

Začali sme hneď z príchodu, škoda by bolo nevyužiť zapadajúce slnko a krásne mráčiky na oblohe. Tak ani nevybalíme a už skáčeme do auta za prvým fotocieľom, do Passo Gardena.
Je to pár minút od chaty. Parkujeme, pod cestou je mláčka, v ktorej sa odrážajú hory. Paráda. Marián nám vysvetľuje, ako nájsť tú správnu kompozíciu, ako postaviť statív, ako nastaviť clonu, čas, ako urobiť focus tracking, kedy treba expozičný bracketing … Kopec užitočných, hutných informácií. Každému z nás sa trpezlivo venuje, keď vidí, ako zápasím so sviniarom statívom, pomáha. Som unesená. Nízke, teplé slnko žiari na skalný masív pred nami a vykresľuje reliéfy ako sochár. Cvakám, počúvam a sledujem, ako to robia moji kolegovia. Za tmy sa vraciame na chatu. Vybalím a mimoriadne unavená padám do postele.

Ráno vyrážame skoro, už o pol piatej, aby sme sa stihli dopraviť do cieľa ranného fotenia, k hore Würzjoch. Za tmy sa autom štveráme po úzkych, asfaltových serpentínach, do nadmorskej výšky cca 2000 m.n.m. V duchu ďakujem môjmu synovi, že mi nanútil Touarega 4×4 automat. Moje malé Mitsubishi by sa natrápilo. Zastavujeme kdesi na parkovisku, batohy s fototechnikou na chrbát, čelovku a ide sa k miestu, kde spleť starých, hrubých koreňov vytŕča spod zeme a za nimi sa otvára výhľad na horu. Svietim si pod nohy, aby som o ne nezakopla. Rozkladáme statívy, a za brieždenia hľadáme kompozíciu. Sme nachystaní, čakáme na prvé lúče slnka.

Už trochu viem, čo mám robiť, no aj tak potrebujem Mariánovu pomoc. Obratne nájde ten správny pohľad, medzi koreňmi umiestni statív … je to naozaj profesionál. Čím ďalej, tým viac ho obdivujem. Fotíme, učíme sa, skúšame rôzne pohľady až do úplného svetla. Keď už je slnko vyššie nad obzorom, končíme. Pokračovať budeme až večer, keď bude zase zapadať.

Practice makes perfect

Dolomity sú čarovné miesto. Tento kus talianskych Álp dostal meno po mineralógovi Déodat Gratet de Dolomieu. Dolomit je vápenec a preto nie je veľmi odolný voči erózii. Za milióny rokov tak vznikli rôzne bizarné skalné masívy, obklopené pasienkami, jazierkami, dediny s typicky horskou architektúrou, a až gýčovo krásne malé kostolíky so štíhlou, špicatou vežou. Kde sa človek pozrie, tam je fotogenicky.

Keď som niekde na výlete, zvyčajne fotím celý deň. Prechádzam sa a ak ma niečo zaujme, cvaknem. Nie bezhlavo. Rozmýšľam. Čo je vlastne to, čo ma zaujalo? Línie? Farby? Rytmus? Ako to čo najlepšie zachytím? Tu, v Dolomitoch je to ale o špičkovej krajinárskej fotografii. Marián nám rozpráva, ako taký obrázok vzniká.

Začína to kvalitným plánovaním – nájdením vhodnej lokality, určením času, kedy je správne osvetlená. Potom je to o kúsku šťastia, aby bolo pekné svetlo a mraky, alebo inverzia, či valiaca sa hmla … presná predpoveď počasia je dôležitá. Na mieste treba byť v dostatočnom predstihu. Niekedy je to o tom, že rozložíš stan a čakáš na dobré podmienky aj viac dní. Ak sú, fotografuje sa. Precízne sa zvolí kompozícia, aby všetko na obrázku malo hlavu pätu, takže treba čosi vedieť napríklad aj o zlatom reze.

Aparát na statíve, so zapnutou vodováhou, so správne navolenou clonou aj časom, vhodne zvolenou ohniskovou vzdialenosťou. Je toho veľa, čo treba mať pod kontrolou. Keď už konečne obrázky doputovali cez objektív na kartu, ešte nie je hotovo.

Nemenej dôležitá je tretia fáza – postprocesing vo fotoeditore. Ten dodá obrázkom finálnu remeselnú kvalitu a tiež zvýrazní zachytenú emóciu. Fotí sa do tzv. RAW formátu, aby straty dát pri úprave boli zanedbateľné. Treba ale poznamenať, že mizerne nafotená fotka sa v počítači výbornou nikdy nestane.

Toto všetko sa s Marianom učíme. Za tých pár dní sa z nás Páni fotografi asi nestanú, to treba dlho trénovať.

A zasa fotíme

Ďalší deň vstávame už o štvrtej, ideme ďalej, do Passo Giau. Situácia podobná – tmavá noc, serpentíny, v lese skáču vyplašené srnky pred kapotou, batoh, čelovka, šlapeme na miesto. Moji kolegovia sú úžasní. Idem pomaly, no sú trpezliví. Vďaka. Moje choré srdiečko v tých nadmorských výškach totižto akosi neposlúcha. Ale všetko stíhame, fotíme tzv. modrú hodinku až do úplného svetla.

Keď sa ide podvečer na Tre Cime a Lago di Limides, bohužiaľ zostávam na chate. Je to peši viac, ako hodinu do kopca a ja sa bojím, že by som to nezvládla. Srdce nie a nie sa aklimatizovať a robí neplechu. Škoda, snáď nabudúce už budem v dobrej kondícii. A že bude nejaké nabudúce, to viem určite.


Posledné ráno fotíme ikonický kostolík Sv. Johanna v Ranui. Svetlo veľmi nepraje, obloha je plechová, ani mráčika. Je to známy foto-point, tak keď dorazíme na svitaní na miesto, v úzkom, vyhradenom priestore stoja niekoľkí fotografi. Sme ako na malom balkóne, ohradenom dreveným plotom. Majiteľovi lúky pred kostolom zrejme došla trpezlivosť, keď mu behali po pasienkoch medzi dobytkom obrázkuchtiví návštevníci.

Tak to vlastne bolo vo všetkých vychytených lokalitách. Je obdobie mimo sezóny, a ja som mala pocit, že Dolomity teraz patria fotografom. Na známych miestach s dobrým výhľadom je ráno a večer normálna foto-statívová tlačenica.

Summa summarum

Už len pár slov na záver.
Workshop Mariána Kurica – Dolomity splnil moje očakávania vrchovato. Dozvedela som sa pre mňa kopec nových, užitočných informácií. Ohmatala som si, aké je pracné, a zároveň úžasné, urobiť kvalitný snímok. To, čo som o krajinárskej fotografii tušila, sa mi potvrdilo.

Ako bonus som spoznala super ľudí, s ktorými sme sa vzájomne rešpektovali, podporovali, výborne zabavili a veľa nasmiali.

Maroš, ďakujem.

Všetky obrázky z Dolomitov si omrknite v mojej webovej galérii: Italian Dolomites


Pre ďalšie cestovateľské články prejdite do Túlavých topánok

Bella Venezia

zdroj: reddit.com

Kto ani raz nezablúdil v Benátkach, nech sa prihlási u súdruha Žinčicu. 🙂 No, nič múdrejšie mi nenapadlo na úvod článku o Benátkach. Pretože pre mňa bolo blúdenie synonymom každej návštevy malebného miesta v benátskej lagúne.
Inak, prečo sa tomuto výnimočnému talianskemu mestu menom Venezia hovorí Benátky, som sa dočítala len nedávno. Údajne k nám prišlo zo Slovinska, tam sa mokradiam a miestam plným vody hovorilo Benetke. U nás toto skomolené pomenovanie prischlo Venezii.

A teraz o tom blúdení …

Keď som tam bola prvý krát, naštudovala som si cestu z vlakovej stanice do hotela pomocou google panáčika v mapách. Oplatilo sa, hotel sme našli ľahúčko, ako rodení Benátčania. No bolo priskoro na ubytovanie, tak sme odložili kufre, obdržali mapu a vydali sa do spleti uličiek na jedno kapučíno a kúsok pizze. Veď len tu, aha, doprava, doľava, popri kanáli, po moste, cez námestie … náš hotel sme potom hľadali dve hodiny. A tak to bolo prakticky každý deň. Spoznávať Benátky blúdením je fajn. Váš orientačný zmysel alebo nezmysel preveria dokonale. Dobré je mať po ruke nejakú tu navigačnú pomôcku. Najlepšia je kombinácia mapy a navigácie v telefóne. Ku hlavným turistickým atrakciám vedú sem tam aj smerové tabuľky. Inak, blúdia vraj aj domáci. Takže, nič sa nedeje. Veď nakoniec sa každý, niekto viac, niekto menej uchodený, dostane na to správne miesto.

Po vlastných a loďou

Trochu poriadku do dezorientovaných potuliek vnáša mestská doprava – pravidelné linky lodí vaporetto po najväčšom Canal Grande a blízkych ostrovoch. Benátky majú totižto len dva druhy dopravy – po vlastných, alebo po vode. Keď sa človek zadíva na plán liniek a zastávok, prepadne ho zúfalstvo. Porozumie mu až vtedy, keď sa pár krát odvezie na úplne iné miesto, ako plánoval. Plavba trvajúca max. 75 minút stojí 7,50€. Odporúčam si kúpiť jedno, dvoj, alebo trojdňový lístok. Napríklad ten 72 hodinový stojí 40€. Oveľa drahšou alternatívou mestskej dopravy je lodné taxi.

Po vlastných a na lodiach sa tu samozrejme dopravuje aj všetok tovar do obchodov, reštaurácii, nábytok, stavebný materiál … skrátka všetko. Od skorého rána je na kanáloch čulý ruch nákladných lodí a po uliciach nosičov s vrchovato naloženými špeciálnymi rudlami. Špeciálne preto lebo majú dve malé pomocné kolieska, ktorými sa vedia pohybovať aj po schodoch. Veľa mostov má totižto schody. Mimochodom, v Benátkach má každý most svoje meno. Je ich tu okolo štyristo.

O gondolách

Bez týchto krásnych, štíhlych čiernych lodí by hádam Benátky stratili polovicu svojho šarmu. Podľa povesti sa zrodili z polmesiaca, ktorý sa položil na hladinu lagúny, aby poskytol prístrešok mladým milencom.

Gondola je najstarší a najslávnejší dopravný prostriedok v Benátkach. Prvé zmienky o nej majú neuveriteľných 1300 rokov. Je 11 metrov dlhá a 140 cm široká. Jej pravá strana je o 24 cm užšia, ako ľavá. Asymetrická forma a nízky ponor umožňuje gondolierovi ľahko manévrovať loď len s jedným veslom.
Vyrába sa z ôsmich druhov dreva – duba, smreku, smrekovca, lipy, orechu, čerešne, jedle a brestu.

40 minútová plavba po Grand Canal stojí cca 80€, po bočných menej. Zdá sa mi, že príjemnejšie je to po tých bočných kanáloch, sú pokojnejšie. Canal Grande je plný lodí. Posledne som chvíľu sledovala neustále sa fotiacu mladú ženu v gondole. Najprv sa plavili okolo ťažkého bagra a buchara, ktorý zatĺkal drevené stĺpy do dna kanála, potom okolo v tesnej blízkosti prefrčali cargo lode, policajný čln a záchranka, a nakoniec rachotiace vaporetto. Romantika ako vyšitá.

Stať sa gondolierom chce poriadny tréning. Je ich presne určený počet, tak na kariéru sa tu môže čakať aj niekoľko rokov. Tí najskúsenejší sú na Canal Grande a tí menej skúsení sa plavia po tých ostatných. Mladý muž, čo sa zasekol pri Ponte dei Sospiri (moste vzdychov) mal čo robiť, aby sa otočil do správneho smeru. Apopos, Most vzdychov … nie sú vzdychy, ako vzdychy. Po tomto moste vodili väzňov z obávanej väznice do susedného Dóžacieho paláca k výsluchom.

O najkrajšom námestí v Európe

Piazza San Marco bola podľa Napoleona najkrajším námestím Európy, a ja, s dovolením, jeho názor zdieľam. Toto impozantné námestie spolu so susediacou Piazettou je srdcom aj hlavou Benátok. Námestie vytyčujú krásne stavby – Bazilika Sv. Marka, Nové a staré budovy prokuratúry s knižnicou a mincovňou, zakončené Hodinovou vežou a Zvonica. Ako symboly viery, moci, vzdelanosti a peňazí. Na Piazzete je to Dóžací palác a dva granitové stĺpy Sv. Marka a Sv. Teodora, ktoré naznačovali hlavný vstup na ostrov v dobe, keď bolo mesto prístupné len z vody.

Kampanila

stojí pred chrámom sv. Marka. Je asi 99 metrov vysoká. Má zaujímavý životopis. Stavať sa začala už v roku 912 a dokončená bola niekedy v 12. storočí. Pôvodne mala pozlátenú strechu, tá však priťahovala blesky a tak jej ju vymenili za drevenú pokrytú kamennou krytinou. Bola majákom pre lode, a jej päť zvonov oznamovalo rôzne udalosti.
Najväčší Marangona oznamoval začiatok a koniec pracovného dňa a tiež voľbu alebo smrť dóžaťa. Hovorí sa, že keď tento zvon počujete pri príchode do Benátok, máte dušu Benátčana… Marangona má dlhú pamäť.
Nona zvonil na poludnie, Malefico ohlasoval popravy, Mezza terza zvolával senátorov, Trottiera zahajoval zasadania Veľkej rady.
Slávny Galileo Galilei v roku 1609 predviedol s obrovským úspechom na veži svoj prvý ďalekohľad niekoľkým významným mešťanom. Všetci nadšene pozorovali lode plávajúce v lagúne a okamžite vedeli, ako tento prístroj využijú pri vojenských a obchodných aktivitách. Galileo bol oslavovaný. No ani nie za rok zamieril Galileo svoj vylepšený ďalekohľad na oblohu …

zdroj: www.carltongrandcanal.com

Zvonica takmer 1000 rokov odolávala poveternostným podmienkam, záplavám, požiarom a zemetraseniam.
13.júla 1902 vydesili ľudí, ktorí prechádzali okolo, tajomné zvuky. Veža dávala vedieť, že sa čosi nedobré deje. V dolnej časti veže sa objavili trhliny. Na námestie sa zbiehali zvedavci, aj fotografi. Na druhý deň o pol desiatej ráno skúmali inžinieri a hasiči trhlinu. Tá sa však náhle zväčšila a krátko pred desiatou sa Kampanila zrútila. Našťastie nikto pri tom nezahynul.
Mestská rada ešte v ten deň rozhodla, že veža sa postaví znovu, v pôvodnej podobe – com ´era, dov ´era. (taká, aká bola a tam, kde bola). Postavili ju z toho istého materiálu za 10 rokov, len vnútro odľahčili a urobili výťah. Marangona pád prežil, ten je pôvodný. Ostatné štyri zvony dal zhotoviť pápež Pius X. Zvonicu vysvätili 25.apríla 1912.

Caffè Florian a dobré mravy

Lahodná káva, ktorú benátsky kupci doviezli z Turecka, sa v Benátkach pila od roku 1683. Silný, povzbudzujúci nápoj z kávových zŕn sa spočiatku používal ako liek, ale pre svoju chuť a účinky sa po krátkom čase začal piť ako občerstvenie, ale len “nastojáka”, v akýchsi kioskoch, či bufetoch. Obchody s kávovými zrnami vyrastali ako huby po daždi, až začali byť pre svoju rastúcu popularitu tŕňom v oku horlivých kňazov. Našťastie, vraj káva zachutila samotnému pápežovi Klementovi IX., ktorý prehlásil, že tak vynikajúci nápoj treba pokrstiť. Vďaka ti, milý Klement, za toto užitočné požehnanie.
V roku 1720 sa benátčanovi Florianovi Francesconimu zrodil v hlave výborný biznis plán – na námestí Sv. Marka otvoril vôbec prvú kaviareň v Taliansku, Caffè Florian. Benátčania boli nadšení. Patrilo k dobrým mravom, aby každý cudzinec, ktorý zavítal do Benátok, zašiel na kávu k Florianovi. Schádzali sa tu všetci patrioti. Navštevovali ju intelektuáli aj umelci. Kávu tu popíjali Dumas, Lord Byron, Rousseau, Hemingway, Mann … Politici tu kuli plány na zvrhnutie habsburskej nadvlády. A keď už sme pri tej nadvláde – rakúsky dôstojníci sa nikdy vo Florianovi necítili vítaní, tak si zriadili vlastnú kaviareň, hneď oproti. Caffè Quadri však nikdy nedosiahla slávy svojho konkurenta. Benátčania ju úspešne bojkotovali. Aj dnes, kedykoľvek som sa ocitla na námestí Sv. Marka, u bolo Floriana viac hostí.
Aj ja si ctím dobré mravy, tak som si tam na kávičku zašla. Nuž, nie je to lacný špás, ale čo sa dá robiť. Dobré mravy sú dobré mravy.

Grandiózny Canal Grande

Canal Grande je hlavnou tepnou Benátok. Ako obrátené “S” sa vinie celým mestom. Je takmer 4 km dlhý, jeho hĺbka je 5 metrov. Lemujú ho paláce najvýznamnejších benátskych rodín. Dnes sú z mnohých luxusné hotely. Nepísaný kódex hovoril, že žiadna nová budova nesmie svojou výzdobou, veľkosťou ani architektonickým riešením zatieňovať ostatné stavby. Preto majú všetky pomerne jednotný výraz.
Cez kanál vedú štyri mosty. Najznámejší a najkrajší z nich je Ponte di Rialto, jeden zo symbolov mesta. Pôvodne bol drevený, čo si vyžadovalo neustálu údržbu. V roku 1444 bola na Canal Grande veľká prehliadka lodí. Prehnitý Rialto nevydržal nápor množstva divákov a zrútil sa do vody. Zahynuli stovky ľudí. Kamenný most terajšej podoby bol vybudovaný v 16. storočí. Má jeden oblúk a po oboch stranách obchody so šperkami a výrobkami z muránskeho skla. Z mosta je krásny výhľad na kanál, počas hlavnej sezóny je problém dostať sa k zábradliu. Každý chce mať pekný záber …

Arsenal

V krátkosti ešte o jednej pozoruhodnej stavbe s názvom Arsenal. Od 16. do 18. storočia bol Arsenal, s rozlohou 30 ha najväčšou lodenicou v Európe. Okrem materiálu na stavbu a opravy lodí a bojovej výzbroje, tu boli ukotvené a “zakonzervované” celé galéry, ktoré bolo možné behom pár dní vystrojiť do bojaschopného stavu. V dobe najväčšej slávy a výkonnosti tu pracovalo neuveriteľných 16 tisíc robotníkov – arsenalotti. Výrobné postupy boli zracionalizované. Loď plávala v úzkom kanále popri presne rozostavených robotníkoch, ktorí postupne montovali potrebné diely a zariadenia. Príprava lode na boj tak trvala iba jeden deň. Sila benátskeho loďstva bola ohromujúca. V bitke proti Turkom v 1571 spustili na vodu behom dvoch mesiacov dokonca 100 predpripravených galér. Stavba lodí začala utíchať v 19. storočí.
Dnes už objekt ako lodenica nefunguje, ale celý areál je považovaný za vojenský objekt a vstup do neho je len na zvláštne povolenie. Areál lodeníc bol obohnaný múrom a vysokými vežami. Stojí za to vidieť vstupný portál. Pripomína antické triumfálne oblúky, ktoré strážia dva biele levy, ktoré pomenoval Fafner a Fasolt hudobný skladateľ Richard Wagner.
Štvrť Castello, v ktorej Arsenal leží, je taká menej turistická. Je fajn zážitok prejsť sa úzkymi uličkami, a zľahka nazrieť do života domácich…

Bella Venezia

Niet takého mesta, ktoré by sa podobalo na Benátky. Sú naozaj jedinečné. Svojimi kanálmi, mostami, architektúrou, históriou, kultúrou … Každý si dosadí čosi iné, čo ho k Benátkam púta. Majú čaro, ktorému podľahlo množstvo známych aj neznámych ľudí.
Aby to čaro človek vstrebal, zrejme nestačí pár hodinová návšteva cez najväčšie horká v lete. Asi je tu treba stráviť aspoň pár dní, najlepšie mimo sezónu. Aby zažil tie zvuky, vône, zákutia, blúdenie, vietor vo vlasoch na prove vaporetta, hojdajúce sa mólo a čojaviem čo.



Všetky obrázky z Benátok (september 2021) nájdete v mojej webovej galérii.

Pre ďalšie cestovateľské články prejdite do Túlavých topánok