Dolomity

– workshop s fotografom Mariánom Kuricom

Skrslo to vo mne len tak, jeden večer, keď som sa túlala internetom a prezerala si fotografie špičkových krajinárov. Fotografujem veľmi dlho, veľmi veľa a myslím si, že pomerne slušne, no na fotky, ktoré vyhrávajú súťaže, som ešte nedorástla.
Tuším, že za tými dychberúcimi obrázkami je kus poctivej, tvrdej fotografickej práce. Pretože viem, že nič hodnotné bez námahy nevznikne…

Tak som sa kamoša googla spýtala: “Ktože ma poučí, ako taká skvelá fotka vzniká?” A už sa na mňa vysypali desiatky odkazov na foto-workshopy od výmyslu sveta. Vybrala som si ten Marošov. Zaujalo ma viacero vecí – že je pre šesť ľudí maximálne, že k nemu dostanem skriptá, páčila sa mi lokalita a kdesi v mojom ženskom intuitívnom hľadáčiku som vedela, že to je presne to, čo potrebujem. A naozaj, bola to bomba voľba.

Až na druhý deň mi svitlo, že meno Marián Kuric som počula na vyhlásení víťazov O najkrajšiu Cewe fotoknihu roka. Súťažilo tuším viac, ako 4300 fotokníh, z ktorých sa vyberala raz mesačne víťazná. Tá poputovala do finále. Marián bol ocenený za najlepšie fotografie zo všetkých finalistov z Čiech a Slovenska. Inak, ja som sa medzi finalistami ocitla len náhodou, ako mesačný víťaz s jednou mojou fotoknižkou z ciest po Slovensku.

Smer Dolomity

Prišiel deň odchodu. Technika je zbalená, veci tiež (som trochu bezradná, lebo nie som bohvieaký horal). V Dolomitoch som ešte nebola, tobôž so šiestimi neznámymi mužmi 😀 Ale sú to všetko fotografi, máme spoločného koníčka, tak to nemôže dopadnúť inak, než dobre.
Idem autom, ako prvého beriem v Trnave Jožka. S Mariánom už na workshope bol. A hneď aj chváli. S ostatnými sa stretávame v Bratislave, na poslednej pumpe pred hranicami. Filip, Miro, Lacko, Milan a vedúci výpravy – Maroš.
Cesta prešla rýchle, s prestávkami, pri ktorých sme sa zoznamovali. Už tam som vedela, že som stretla skvelých ľudí. Asi po 10 hodinách cesty sme dorazili do “nášho” penziónu v horskej obci Colfosco, 1645 m.n.m.

Fotíme

Začali sme hneď z príchodu, škoda by bolo nevyužiť zapadajúce slnko a krásne mráčiky na oblohe. Tak ani nevybalíme a už skáčeme do auta za prvým fotocieľom, do Passo Gardena.
Je to pár minút od chaty. Parkujeme, pod cestou je mláčka, v ktorej sa odrážajú hory. Paráda. Marián nám vysvetľuje, ako nájsť tú správnu kompozíciu, ako postaviť statív, ako nastaviť clonu, čas, ako urobiť focus tracking, kedy treba expozičný bracketing … Kopec užitočných, hutných informácií. Každému z nás sa trpezlivo venuje, keď vidí, ako zápasím so sviniarom statívom, pomáha. Som unesená. Nízke, teplé slnko žiari na skalný masív pred nami a vykresľuje reliéfy ako sochár. Cvakám, počúvam a sledujem, ako to robia moji kolegovia. Za tmy sa vraciame na chatu. Vybalím a mimoriadne unavená padám do postele.

Ráno vyrážame skoro, už o pol piatej, aby sme sa stihli dopraviť do cieľa ranného fotenia, k hore Würzjoch. Za tmy sa autom štveráme po úzkych, asfaltových serpentínach, do nadmorskej výšky cca 2000 m.n.m. V duchu ďakujem môjmu synovi, že mi nanútil Touarega 4×4 automat. Moje malé Mitsubishi by sa natrápilo. Zastavujeme kdesi na parkovisku, batohy s fototechnikou na chrbát, čelovku a ide sa k miestu, kde spleť starých, hrubých koreňov vytŕča spod zeme a za nimi sa otvára výhľad na horu. Svietim si pod nohy, aby som o ne nezakopla. Rozkladáme statívy, a za brieždenia hľadáme kompozíciu. Sme nachystaní, čakáme na prvé lúče slnka.

Už trochu viem, čo mám robiť, no aj tak potrebujem Mariánovu pomoc. Obratne nájde ten správny pohľad, medzi koreňmi umiestni statív … je to naozaj profesionál. Čím ďalej, tým viac ho obdivujem. Fotíme, učíme sa, skúšame rôzne pohľady až do úplného svetla. Keď už je slnko vyššie nad obzorom, končíme. Pokračovať budeme až večer, keď bude zase zapadať.

Practice makes perfect

Dolomity sú čarovné miesto. Tento kus talianskych Álp dostal meno po mineralógovi Déodat Gratet de Dolomieu. Dolomit je vápenec a preto nie je veľmi odolný voči erózii. Za milióny rokov tak vznikli rôzne bizarné skalné masívy, obklopené pasienkami, jazierkami, dediny s typicky horskou architektúrou, a až gýčovo krásne malé kostolíky so štíhlou, špicatou vežou. Kde sa človek pozrie, tam je fotogenicky.

Keď som niekde na výlete, zvyčajne fotím celý deň. Prechádzam sa a ak ma niečo zaujme, cvaknem. Nie bezhlavo. Rozmýšľam. Čo je vlastne to, čo ma zaujalo? Línie? Farby? Rytmus? Ako to čo najlepšie zachytím? Tu, v Dolomitoch je to ale o špičkovej krajinárskej fotografii. Marián nám rozpráva, ako taký obrázok vzniká.

Začína to kvalitným plánovaním – nájdením vhodnej lokality, určením času, kedy je správne osvetlená. Potom je to o kúsku šťastia, aby bolo pekné svetlo a mraky, alebo inverzia, či valiaca sa hmla … presná predpoveď počasia je dôležitá. Na mieste treba byť v dostatočnom predstihu. Niekedy je to o tom, že rozložíš stan a čakáš na dobré podmienky aj viac dní. Ak sú, fotografuje sa. Precízne sa zvolí kompozícia, aby všetko na obrázku malo hlavu pätu, takže treba čosi vedieť napríklad aj o zlatom reze.

Aparát na statíve, so zapnutou vodováhou, so správne navolenou clonou aj časom, vhodne zvolenou ohniskovou vzdialenosťou. Je toho veľa, čo treba mať pod kontrolou. Keď už konečne obrázky doputovali cez objektív na kartu, ešte nie je hotovo.

Nemenej dôležitá je tretia fáza – postprocesing vo fotoeditore. Ten dodá obrázkom finálnu remeselnú kvalitu a tiež zvýrazní zachytenú emóciu. Fotí sa do tzv. RAW formátu, aby straty dát pri úprave boli zanedbateľné. Treba ale poznamenať, že mizerne nafotená fotka sa v počítači výbornou nikdy nestane.

Toto všetko sa s Marianom učíme. Za tých pár dní sa z nás Páni fotografi asi nestanú, to treba dlho trénovať.

A zasa fotíme

Ďalší deň vstávame už o štvrtej, ideme ďalej, do Passo Giau. Situácia podobná – tmavá noc, serpentíny, v lese skáču vyplašené srnky pred kapotou, batoh, čelovka, šlapeme na miesto. Moji kolegovia sú úžasní. Idem pomaly, no sú trpezliví. Vďaka. Moje choré srdiečko v tých nadmorských výškach totižto akosi neposlúcha. Ale všetko stíhame, fotíme tzv. modrú hodinku až do úplného svetla.

Keď sa ide podvečer na Tre Cime a Lago di Limides, bohužiaľ zostávam na chate. Je to peši viac, ako hodinu do kopca a ja sa bojím, že by som to nezvládla. Srdce nie a nie sa aklimatizovať a robí neplechu. Škoda, snáď nabudúce už budem v dobrej kondícii. A že bude nejaké nabudúce, to viem určite.


Posledné ráno fotíme ikonický kostolík Sv. Johanna v Ranui. Svetlo veľmi nepraje, obloha je plechová, ani mráčika. Je to známy foto-point, tak keď dorazíme na svitaní na miesto, v úzkom, vyhradenom priestore stoja niekoľkí fotografi. Sme ako na malom balkóne, ohradenom dreveným plotom. Majiteľovi lúky pred kostolom zrejme došla trpezlivosť, keď mu behali po pasienkoch medzi dobytkom obrázkuchtiví návštevníci.

Tak to vlastne bolo vo všetkých vychytených lokalitách. Je obdobie mimo sezóny, a ja som mala pocit, že Dolomity teraz patria fotografom. Na známych miestach s dobrým výhľadom je ráno a večer normálna foto-statívová tlačenica.

Summa summarum

Už len pár slov na záver.
Workshop Mariána Kurica – Dolomity splnil moje očakávania vrchovato. Dozvedela som sa pre mňa kopec nových, užitočných informácií. Ohmatala som si, aké je pracné, a zároveň úžasné, urobiť kvalitný snímok. To, čo som o krajinárskej fotografii tušila, sa mi potvrdilo.

Ako bonus som spoznala super ľudí, s ktorými sme sa vzájomne rešpektovali, podporovali, výborne zabavili a veľa nasmiali.

Maroš, ďakujem.

Všetky obrázky z Dolomitov si omrknite v mojej webovej galérii: Italian Dolomites


Pre ďalšie cestovateľské články prejdite do Túlavých topánok

Bella Venezia

zdroj: reddit.com

Kto ani raz nezablúdil v Benátkach, nech sa prihlási u súdruha Žinčicu. 🙂 No, nič múdrejšie mi nenapadlo na úvod článku o Benátkach. Pretože pre mňa bolo blúdenie synonymom každej návštevy malebného miesta v benátskej lagúne.
Inak, prečo sa tomuto výnimočnému talianskemu mestu menom Venezia hovorí Benátky, som sa dočítala len nedávno. Údajne k nám prišlo zo Slovinska, tam sa mokradiam a miestam plným vody hovorilo Benetke. U nás toto skomolené pomenovanie prischlo Venezii.

A teraz o tom blúdení …

Keď som tam bola prvý krát, naštudovala som si cestu z vlakovej stanice do hotela pomocou google panáčika v mapách. Oplatilo sa, hotel sme našli ľahúčko, ako rodení Benátčania. No bolo priskoro na ubytovanie, tak sme odložili kufre, obdržali mapu a vydali sa do spleti uličiek na jedno kapučíno a kúsok pizze. Veď len tu, aha, doprava, doľava, popri kanáli, po moste, cez námestie … náš hotel sme potom hľadali dve hodiny. A tak to bolo prakticky každý deň. Spoznávať Benátky blúdením je fajn. Váš orientačný zmysel alebo nezmysel preveria dokonale. Dobré je mať po ruke nejakú tu navigačnú pomôcku. Najlepšia je kombinácia mapy a navigácie v telefóne. Ku hlavným turistickým atrakciám vedú sem tam aj smerové tabuľky. Inak, blúdia vraj aj domáci. Takže, nič sa nedeje. Veď nakoniec sa každý, niekto viac, niekto menej uchodený, dostane na to správne miesto.

Po vlastných a loďou

Trochu poriadku do dezorientovaných potuliek vnáša mestská doprava – pravidelné linky lodí vaporetto po najväčšom Canal Grande a blízkych ostrovoch. Benátky majú totižto len dva druhy dopravy – po vlastných, alebo po vode. Keď sa človek zadíva na plán liniek a zastávok, prepadne ho zúfalstvo. Porozumie mu až vtedy, keď sa pár krát odvezie na úplne iné miesto, ako plánoval. Plavba trvajúca max. 75 minút stojí 7,50€. Odporúčam si kúpiť jedno, dvoj, alebo trojdňový lístok. Napríklad ten 72 hodinový stojí 40€. Oveľa drahšou alternatívou mestskej dopravy je lodné taxi.

Po vlastných a na lodiach sa tu samozrejme dopravuje aj všetok tovar do obchodov, reštaurácii, nábytok, stavebný materiál … skrátka všetko. Od skorého rána je na kanáloch čulý ruch nákladných lodí a po uliciach nosičov s vrchovato naloženými špeciálnymi rudlami. Špeciálne preto lebo majú dve malé pomocné kolieska, ktorými sa vedia pohybovať aj po schodoch. Veľa mostov má totižto schody. Mimochodom, v Benátkach má každý most svoje meno. Je ich tu okolo štyristo.

O gondolách

Bez týchto krásnych, štíhlych čiernych lodí by hádam Benátky stratili polovicu svojho šarmu. Podľa povesti sa zrodili z polmesiaca, ktorý sa položil na hladinu lagúny, aby poskytol prístrešok mladým milencom.

Gondola je najstarší a najslávnejší dopravný prostriedok v Benátkach. Prvé zmienky o nej majú neuveriteľných 1300 rokov. Je 11 metrov dlhá a 140 cm široká. Jej pravá strana je o 24 cm užšia, ako ľavá. Asymetrická forma a nízky ponor umožňuje gondolierovi ľahko manévrovať loď len s jedným veslom.
Vyrába sa z ôsmich druhov dreva – duba, smreku, smrekovca, lipy, orechu, čerešne, jedle a brestu.

40 minútová plavba po Grand Canal stojí cca 80€, po bočných menej. Zdá sa mi, že príjemnejšie je to po tých bočných kanáloch, sú pokojnejšie. Canal Grande je plný lodí. Posledne som chvíľu sledovala neustále sa fotiacu mladú ženu v gondole. Najprv sa plavili okolo ťažkého bagra a buchara, ktorý zatĺkal drevené stĺpy do dna kanála, potom okolo v tesnej blízkosti prefrčali cargo lode, policajný čln a záchranka, a nakoniec rachotiace vaporetto. Romantika ako vyšitá.

Stať sa gondolierom chce poriadny tréning. Je ich presne určený počet, tak na kariéru sa tu môže čakať aj niekoľko rokov. Tí najskúsenejší sú na Canal Grande a tí menej skúsení sa plavia po tých ostatných. Mladý muž, čo sa zasekol pri Ponte dei Sospiri (moste vzdychov) mal čo robiť, aby sa otočil do správneho smeru. Apopos, Most vzdychov … nie sú vzdychy, ako vzdychy. Po tomto moste vodili väzňov z obávanej väznice do susedného Dóžacieho paláca k výsluchom.

O najkrajšom námestí v Európe

Piazza San Marco bola podľa Napoleona najkrajším námestím Európy, a ja, s dovolením, jeho názor zdieľam. Toto impozantné námestie spolu so susediacou Piazettou je srdcom aj hlavou Benátok. Námestie vytyčujú krásne stavby – Bazilika Sv. Marka, Nové a staré budovy prokuratúry s knižnicou a mincovňou, zakončené Hodinovou vežou a Zvonica. Ako symboly viery, moci, vzdelanosti a peňazí. Na Piazzete je to Dóžací palác a dva granitové stĺpy Sv. Marka a Sv. Teodora, ktoré naznačovali hlavný vstup na ostrov v dobe, keď bolo mesto prístupné len z vody.

Kampanila

stojí pred chrámom sv. Marka. Je asi 99 metrov vysoká. Má zaujímavý životopis. Stavať sa začala už v roku 912 a dokončená bola niekedy v 12. storočí. Pôvodne mala pozlátenú strechu, tá však priťahovala blesky a tak jej ju vymenili za drevenú pokrytú kamennou krytinou. Bola majákom pre lode, a jej päť zvonov oznamovalo rôzne udalosti.
Najväčší Marangona oznamoval začiatok a koniec pracovného dňa a tiež voľbu alebo smrť dóžaťa. Hovorí sa, že keď tento zvon počujete pri príchode do Benátok, máte dušu Benátčana… Marangona má dlhú pamäť.
Nona zvonil na poludnie, Malefico ohlasoval popravy, Mezza terza zvolával senátorov, Trottiera zahajoval zasadania Veľkej rady.
Slávny Galileo Galilei v roku 1609 predviedol s obrovským úspechom na veži svoj prvý ďalekohľad niekoľkým významným mešťanom. Všetci nadšene pozorovali lode plávajúce v lagúne a okamžite vedeli, ako tento prístroj využijú pri vojenských a obchodných aktivitách. Galileo bol oslavovaný. No ani nie za rok zamieril Galileo svoj vylepšený ďalekohľad na oblohu …

zdroj: www.carltongrandcanal.com

Zvonica takmer 1000 rokov odolávala poveternostným podmienkam, záplavám, požiarom a zemetraseniam.
13.júla 1902 vydesili ľudí, ktorí prechádzali okolo, tajomné zvuky. Veža dávala vedieť, že sa čosi nedobré deje. V dolnej časti veže sa objavili trhliny. Na námestie sa zbiehali zvedavci, aj fotografi. Na druhý deň o pol desiatej ráno skúmali inžinieri a hasiči trhlinu. Tá sa však náhle zväčšila a krátko pred desiatou sa Kampanila zrútila. Našťastie nikto pri tom nezahynul.
Mestská rada ešte v ten deň rozhodla, že veža sa postaví znovu, v pôvodnej podobe – com ´era, dov ´era. (taká, aká bola a tam, kde bola). Postavili ju z toho istého materiálu za 10 rokov, len vnútro odľahčili a urobili výťah. Marangona pád prežil, ten je pôvodný. Ostatné štyri zvony dal zhotoviť pápež Pius X. Zvonicu vysvätili 25.apríla 1912.

Caffè Florian a dobré mravy

Lahodná káva, ktorú benátsky kupci doviezli z Turecka, sa v Benátkach pila od roku 1683. Silný, povzbudzujúci nápoj z kávových zŕn sa spočiatku používal ako liek, ale pre svoju chuť a účinky sa po krátkom čase začal piť ako občerstvenie, ale len “nastojáka”, v akýchsi kioskoch, či bufetoch. Obchody s kávovými zrnami vyrastali ako huby po daždi, až začali byť pre svoju rastúcu popularitu tŕňom v oku horlivých kňazov. Našťastie, vraj káva zachutila samotnému pápežovi Klementovi IX., ktorý prehlásil, že tak vynikajúci nápoj treba pokrstiť. Vďaka ti, milý Klement, za toto užitočné požehnanie.
V roku 1720 sa benátčanovi Florianovi Francesconimu zrodil v hlave výborný biznis plán – na námestí Sv. Marka otvoril vôbec prvú kaviareň v Taliansku, Caffè Florian. Benátčania boli nadšení. Patrilo k dobrým mravom, aby každý cudzinec, ktorý zavítal do Benátok, zašiel na kávu k Florianovi. Schádzali sa tu všetci patrioti. Navštevovali ju intelektuáli aj umelci. Kávu tu popíjali Dumas, Lord Byron, Rousseau, Hemingway, Mann … Politici tu kuli plány na zvrhnutie habsburskej nadvlády. A keď už sme pri tej nadvláde – rakúsky dôstojníci sa nikdy vo Florianovi necítili vítaní, tak si zriadili vlastnú kaviareň, hneď oproti. Caffè Quadri však nikdy nedosiahla slávy svojho konkurenta. Benátčania ju úspešne bojkotovali. Aj dnes, kedykoľvek som sa ocitla na námestí Sv. Marka, u bolo Floriana viac hostí.
Aj ja si ctím dobré mravy, tak som si tam na kávičku zašla. Nuž, nie je to lacný špás, ale čo sa dá robiť. Dobré mravy sú dobré mravy.

Grandiózny Canal Grande

Canal Grande je hlavnou tepnou Benátok. Ako obrátené “S” sa vinie celým mestom. Je takmer 4 km dlhý, jeho hĺbka je 5 metrov. Lemujú ho paláce najvýznamnejších benátskych rodín. Dnes sú z mnohých luxusné hotely. Nepísaný kódex hovoril, že žiadna nová budova nesmie svojou výzdobou, veľkosťou ani architektonickým riešením zatieňovať ostatné stavby. Preto majú všetky pomerne jednotný výraz.
Cez kanál vedú štyri mosty. Najznámejší a najkrajší z nich je Ponte di Rialto, jeden zo symbolov mesta. Pôvodne bol drevený, čo si vyžadovalo neustálu údržbu. V roku 1444 bola na Canal Grande veľká prehliadka lodí. Prehnitý Rialto nevydržal nápor množstva divákov a zrútil sa do vody. Zahynuli stovky ľudí. Kamenný most terajšej podoby bol vybudovaný v 16. storočí. Má jeden oblúk a po oboch stranách obchody so šperkami a výrobkami z muránskeho skla. Z mosta je krásny výhľad na kanál, počas hlavnej sezóny je problém dostať sa k zábradliu. Každý chce mať pekný záber …

Arsenal

V krátkosti ešte o jednej pozoruhodnej stavbe s názvom Arsenal. Od 16. do 18. storočia bol Arsenal, s rozlohou 30 ha najväčšou lodenicou v Európe. Okrem materiálu na stavbu a opravy lodí a bojovej výzbroje, tu boli ukotvené a “zakonzervované” celé galéry, ktoré bolo možné behom pár dní vystrojiť do bojaschopného stavu. V dobe najväčšej slávy a výkonnosti tu pracovalo neuveriteľných 16 tisíc robotníkov – arsenalotti. Výrobné postupy boli zracionalizované. Loď plávala v úzkom kanále popri presne rozostavených robotníkoch, ktorí postupne montovali potrebné diely a zariadenia. Príprava lode na boj tak trvala iba jeden deň. Sila benátskeho loďstva bola ohromujúca. V bitke proti Turkom v 1571 spustili na vodu behom dvoch mesiacov dokonca 100 predpripravených galér. Stavba lodí začala utíchať v 19. storočí.
Dnes už objekt ako lodenica nefunguje, ale celý areál je považovaný za vojenský objekt a vstup do neho je len na zvláštne povolenie. Areál lodeníc bol obohnaný múrom a vysokými vežami. Stojí za to vidieť vstupný portál. Pripomína antické triumfálne oblúky, ktoré strážia dva biele levy, ktoré pomenoval Fafner a Fasolt hudobný skladateľ Richard Wagner.
Štvrť Castello, v ktorej Arsenal leží, je taká menej turistická. Je fajn zážitok prejsť sa úzkymi uličkami, a zľahka nazrieť do života domácich…

Bella Venezia

Niet takého mesta, ktoré by sa podobalo na Benátky. Sú naozaj jedinečné. Svojimi kanálmi, mostami, architektúrou, históriou, kultúrou … Každý si dosadí čosi iné, čo ho k Benátkam púta. Majú čaro, ktorému podľahlo množstvo známych aj neznámych ľudí.
Aby to čaro človek vstrebal, zrejme nestačí pár hodinová návšteva cez najväčšie horká v lete. Asi je tu treba stráviť aspoň pár dní, najlepšie mimo sezónu. Aby zažil tie zvuky, vône, zákutia, blúdenie, vietor vo vlasoch na prove vaporetta, hojdajúce sa mólo a čojaviem čo.



Všetky obrázky z Benátok (september 2021) nájdete v mojej webovej galérii.

Pre ďalšie cestovateľské články prejdite do Túlavých topánok

Český Krumlov

Je skoro ráno. Túlam sa starými uličkami. Český Krumlov ešte spí. Vonku niet ani nohy, iba pár ženských v oranžových vestách zametá miliónmi krokov vyhladenú dlažbu. Slnko sa pozvoľne dotýka veže zámockej, pohladí vežu kostolnú a oprie sa do hradieb.

Začína ďalší deň plný turistov, obdivujúcich tento český klenot. Okrem češtiny tu hojne počuť angličtinu, nemčinu, sem tam ruštinu a slovenčinu. Na rozdiel od minulosti, návštevníkov z Ázie je málo. Je top sezóna, ale mesto nie je preplnené. No v piatok ľudí citeľne pribúda. Takmer každý penzión už má na dverách ceduľu OBSAZENO. Nájsť večer pekné miesto v reštaurácii s výhľadom na rieku či zámok je problém.

Do Krumlova sme prišli autom, najkratšia a najrýchlejšia trasa viedla cez Rakúsko. Náš hotel má síce vyhradené parkovisko, ale za deň parkovania chcú 590 CZK, čo je cca 23€ x 4dni. Uff, zdá sa nám to dosť, využijeme radšej odstavné parkovisko, ktoré stojí na celý pobyt 970 CZK. Od hotela je vzdialené cca 10 minút pešo. Mesto má niekoľko takých parkovísk. Parkovací lístok sa kupuje v Informačnom centre na Námestí svornosti.

Zámok Český Krumlov

Zámok je po Pražskom hrade druhý najrozsiahlejší v Česku. Na druhé nádvorie prejdete okolo hradnej priekopy, v ktorej žijú, údajne od 16. storočia, medvede. Teraz sú dvaja, myslím, že mama medvedica a dcéra. Ochrancovia zvierat sa ohradzujú, no podľa ošetrovateľa sa dožívajú cca 30 rokov, čo je viac, ako priemerný vek medveďa. A to je podľa neho známka, že sa o nich starajú dobre.

Prehliadkové okruhy sú štyri, dva po interiéri zámku, barokové divadlo a zámocká veža s múzeom. Rezervácia dopredu nie je nutná. Fotiť vo vnútri je zakázané.

Zámok je naozaj krásny, plný pôvodného mobiliáru. Prejsť ho celý aj so záhradami zaberie dosť času a možno sa aj málinko zapotíte. Nie je to vždy len po rovinke.

Záhrada má približne 700 metrov na dĺžku, končí leknovým jazierkom. Zo zámku do nej vedie “plášťový most”. Vraj bol postavený pre zámocku pani, ktorá bola na vozíčku. V strede záhrady je otvorené divadlo s otáčavým hľadiskom. Herci hrajú na tráve, alebo v letohrádku, ktorý je hneď vedľa. Pri zmene scény teda nepadne opona, ale sa otočí hľadisko iným smerom.

Starými uličkami

Staré, kľukaté, úzke uličky s malebnými domami sú rovnaké už storočia. Najlepšie to vystihol majster pera Karel Čapek:

Tak tedy jsou tu staré štíty, arkýře, vikýře, podloubí, oblouky, ochozy, cimbuří, sgrafita, fresky, schody nahoru a dolů, balustrády, kašny, sloupy, patníky, kouty, trámy, mázhauzy, podjezdy, historické dláždění, klikaté ulice, betlémy, vysoké střechy, gotický kostel, minoriti, a všude červené rožmberské růže, kam se vrtneš, vidíš samou malebnost a starodávnost a historickou slávu…

Tak je to aj teraz. Mesto si úzkostlivo chráni to svoje “genius loci”. Je celkom pôžitok len tak z nohy na nohu kráčať a nasávať tú starú atmosféru, podporenú útulnými reštauráciami, kaviarňami, predajňami všakovakých “umeleckých” suvenírov, galériami a múzeami. Budovy sú poopravované, ale zachovávajú si ten starodávny ráz.

Apropos – mázhaus je veľká sieň, cez celé prízemie meštianskych domov. Bola takmer vždy klenutá a používala sa ako výčap alebo iný obchod.

Za zmienku stojí napríklad múzeum Fotoateliér Seidel. Otec a syn – Josef a František Seidloví tu v prvej polovici 20. storočia vytvorili unikátnu obrazovú dokumentáciu života v Českom Krumlove a pošumaví.

Múzeum sídli v pôvodnom secesnom dome a nájdete tu zaujímavú zbierku fotoaparátov, rôznych prístrojov a pomôcok na spracovanie a predaj fotografií. Múzeum ponúka možnosť nechať si zhotoviť fotografie v dobovom oblečení upravené na spôsob prvorepublikových obrázkov. Fototermíny sú dosť plné, treba sa objednať v predstihu.

Český Krumlov je v lete plný kultúry. V záhrade pivovaru Eggenberg sú takmer denne folkové koncerty, v mestskom parku rockové koncerty, v zámockej záhrade v divadle s otáčavým hľadiskom sú činoherné predstavenia, kostýmové opery aj balet (vstupenky sú vypredané dlho dopredu), z času na čas sú remeselné trhy, či vystúpenia pouličných umelcov a eskamotérov na námestí. Čo sa komu páči a na čo má chuť.

Raj vodákov

Cez Český Krumlov preteká rieka Vltava. Kľukatí sa ako had a ovíja celé mesto. Je rajom pre vodákov a pltníkov. Veľa firiem v okolí ponúka kvalitný servis, aby si rafťáci mohli poriadne užiť adrenalín z vltavských jezov. A že si to poriadne užívajú, sme sa presvedčili z brehu. Každý deň sa po rieke za hlasného pokrikovania ahoooj! plavilo množstvo všakovakých gumených člnov a kanoe.

Zaujímavé je napríklad splaviť mestečko a okolie na plti. Je fajn, že pltník povykladá, na čo sa dívate a povie čo to z histórie. My sme to tentoraz nestihli, tak nabudúce už určite.

Český Krumlov – láska na celý život

Český Krumlov je pre mňa jedno z najkrajších miest v Čechách. Možno sa niekomu zdá gýčový a veľmi prispôsobený turizmu, ale to rozprávkové čaro sa mu nedá uprieť. Či je to meandrami rieky, alebo mohutným, doteraz neelektrifikovaným zámkom, štýlovými kaviarničkami s výbornou kávou a domácimi pralinkami, alebo všakovakými príšerkami, čo na nás hľadia z kastlových okien starých domov… Neviem. Z času na čas ma sem srdiečko určite pritiahne.

Na všetky obrázky, ktoré som nafotila v auguste 2021 v Českom Krumlove sa prekliknite do mojej webovej fotogalérie.

Kde som sa ešte zatúlala, sa dozviete v Túlavých topánkach

Nový Smokovec

– o “post-covid” kúpeľnom pobyte.

Sedím v hotelovej kaviarni pri kávičke a do tabletu lapám myšlienky a dojmy z posledných dní. Okrem mňa a barmana tu niet nikoho. Pacienti sa rozutekali po procedúrach alebo sa túlajú po vonku, zhlboka dýchajú svieži tatranský vzduch a obdivujú zasnežené končiare.

Na 10 dňový “post – covid” pobyt v kúpeľoch vo Vysokých Tatrách som nastúpila v prvý deň uvoľňovania opatrení. Zabookovaný som ho mala asi tri týždne vopred. Už je to 5 mesiacov odkedy som bola chorá, a stále sa necítim vo svojej koži. Mám permanentnú nádchu, kýcham častejšie, ako trpaslík Hapčí a hlboký nádych mi tiež veľmi nejde. Okrem toho som už zdeptaná, že som vlastne tých 5 mesiacov nebola ďalej od domu, ako 20km. Náš okres je fakt malý.

Pobyt sa začína klasicky – test (alebo očkovací preukaz), zmeranie teploty, ubytovanie, obed a vstupná lekárska prehliadka. Pri nej kúpeľný lekár predpíše 24 rôznych procedúr a hejsa hopsa, ozdravovanie začína.

Opatrenia

Kúpele fungujú v trochu inom režime, ako bežné hotelové prevádzky. Pobyt je (tu konkrétne) pre samoplatcov minimálne na 10 dní, a treba od lekára odporučenie. Ja som pri objednávaní poslala mailom lekársku správu z nemocnice, na základe ktorej mi 10 dňový pobyt “odobrili”. Zatiaľ to platí aj po uvoľnení opatrení.

Vo vnútorných priestoroch je povinný respirátor, vo výťahu smieme byť iba dvaja. V jedálni treba mať respirátor pri naberaní polievky (tú si berie každý sám z veľkého chafingu), alebo čapovaní nápojov. Raňajky nie sú na spôsob bufetových stolov, ale sú podávané tak, ako obedy aj večere. Jedlo je chutné, akurát čerstvej zeleniny a ovocia je poskromne. Sedí sa spravidla po dvoch. Hostia sú rozdelení na dve stravovacie smeny. Tí na druhej si bohužiaľ sadajú k neutretým stolom, čo zamrzí.

Hotelový bar je otvorený len do 17tej (ach, tá pandémia! 😊), inak do 20,00 hodiny. Zatiaľ je to bez tradičnej kúpeľnej zábavy, vystúpení rôznych hudobníkov a inej kultúry. So štipkou nadsázky môžem skonštatovať, že sa “zábava” presunula na izby, lebo nádoba na sklenený odpad na chodbe sa zapĺňa… Haha, ako píšem tieto riadky, bol si tu v bare starší pán požičať vývrtku. 😉

Procedúry

sú zamerané najmä na dýchacie ústrojenstvo. Inhalácie (inhaluje sa Vincentka), oxygenoterapia, dychové cvičenia, biolampa, nosová sprcha, ale aj masáže, rôzne kúpele – suchý uhličitý, perličkový, vírivý. Rašelinové obklady, elektroliečba, nordic walking… Výber je pomerne bohatý. Načasované sú prevažne na doobedie, tak som mala dosť času do večere chodiť po vonku s fotoaparátom.

K dispozícii je aj wellness – neveľký bazén, fitness centrum aj sauny. Treba sa dopredu objednať, počet je obmedzený na 6 osôb. Myslím, že viac ľudí by sa sem aj mimo opatrení nevošlo. Len tak na okraj, páči sa mi, že je tu odstredivka plaviek, v iných kúpeľoch minulé leto bola zakázaná. Čert, aby sa v tom vyznal. Veľkou nevýhodou týchto kúpeľov je, že procedúry sú v jednej budove a jedáleň v druhej. Takže, nech ste ubytovaní v ktorejkoľvek, vždy sa treba presúvať. V lete to je pohoda, ale keď som šla po vonku rozhorúčená z perličkového kúpeľa, padal dážď so snehom. A večer som kýchala o sto šesť. A možno aj o sto sedem. A len medzi nami, mám podozrenie, že sa na mňa pokúsili spáchať atentát uvarením. 😱😊

Kúpele idú asi na 50% obsadenosť, čo je, odhadujem, cca 100 pacientov. Tí sú tu prevažne cez zdravotné poisťovne s pobytom na 21 a viac dní. S astmami, či obštrukčnými chorobami pľúc… Samoplatcov ako ja, po prekonaní covid u, je zatiaľ poskromne. Myslím, že s prichádzajúcou letnou sezónou sa to zmení. Počasie je teraz také – ani jar, ani zima.

Vysoké Tatry počas uvoľňovania

V prvé tri dni po uvoľnení opatrení sa nič nedialo. Lanovky stáli, všade prázdno, hotely aj obchody prevažne pozatvárané. Na štvrtý deň začala premávať pozemná lanovka na Hrebienok a sedačkové lanovky na Štrbskom plese. Cez víkend už bolo v Starom Smokovci a na Hrebienku dosť živo. Ľudia postávali pred cukrárňami a bufetmi s kelímkami v ruke, pár obchodov so športovým oblečením urobilo veľký výpredaj. Lanovky v Tatranskej Lomnici zatiaľ stoja, svah je bez snehu a pre peších vraj nejazdia preto, že sú kabínkové. A proste nie je sezóna. Zimná už skončila a letná ešte nezačala. Od pondelka sú aj terasy niektorých kaviarní otvorené, kávičkárov je ale málinko. Na posedenie vonku je tu chladno.

Iba na okraj, lebo to nie je témou tohto článku, k výzoru turistického strediska Starý a Nový Smokovec. Je mi smutno, keď sa tu prechádzam. Hustá zástavba je bez ladu a skladu. Akoby jej chýbala pevná architektonická ruka v územnom plánovaní a v charaktere. Opustené a schátrané budovy, ktoré v minulosti iste mali svoje “tatranské” čaro, striedajú moderné, veľké komplexy a ‘genius loci’ útulného vysokohorského strediska sa vytráca. Veľká škoda.

Liečebné resumé

Kúpeľnú liečbu som si užila už niekoľko krát v rôznych zariadeniach. Vždy mi pomohla. A nie je tomu inak ani po pár dňoch vo Vysokých Tatrách.

Najväčším prínosom bola zmena prostredia. Z toho čučania doma som bola už celkom osprostená a zlenivená. Zase som dostala chuť hýbať sa, kráčať, plávať. Ešte to poriadne bolí, ale to je povzbudzujúca bolesť…

Čakať, že za 10 dní odídem z akýchkoľvek kúpeľov ako nový, zdravý človek, je naivné. Musím však skonštatovať, že sa aj fyzicky cítim lepšie. Covid je potvorák. Môj priebeh ochorenia nebol veľmi dramatický, ale vírus stihol aj tak kadečo pokaziť. Summa summárum – dutiny sa mi do značnej miery umúdrili a už nemusím mať v každom vrecku balíček šnuptychlov. Ani preteky v kýchaní s trpaslíkom Hapčí by som už nevyhrala. Uvidím, ako to bude, keď sa zase ocitnem v tom našom dolniackom smogu. S dychom je tiež lepšie. Úprimne, ten som stratila ruka v ruke s kondíciou. Po covide, iste to mnohí poznáte, som trpela nekonečnou únavou, preto radikálne ubudlo aj pohybu. A tak šliapanie do kopcov v krásnej prírode, s foťákom v ruke, keď fučím ako stará lokomotíva, je pre mňa tou najlepšou terapiou. Na dych, kondíciu, srdce, aj dušu.

Všetky obrázky z môjho 10-dňového “post-covid” pobytu v kúpeľoch: When nature heals


Pre ďalšie cestovateľské články kliknite na rubriku Túlavé topánky.

Lisabon

– vo vianočnej nálade.

Hoci sme si my “dolniaci” na Slovensku zvykli na vianočný čas bez snehu, ten lisabonský bol predsa len iný. Cez deň je tu príjemne, často aj viac ako 15 stupňov a aj večer sa dá sedieť vonku. Napríklad na terase Rooftop baru hotela Mundial Lisabon… Je tma. Krásna Maria Dolores spieva hlbokým hlasom melancholické fado. V diaľke svietia obrysy hradu São Jorge, čašník lenivo roznáša Caipirinhu a Mateus Rose. A vo vzduchu je nálada, ktorej Portugalci hovoria saudade.

Felicidades, Lisboa!

Čítať ďalej “Lisabon”

Kronborg

Na návšteve u Hamleta.

Ak sa raz zatúlate do Dánska, choďte na návštevu k Hamletovi. Býva na zámku Kronborg. Kávičku si s ním síce nedáte, ale zámok a priľahlé mesto Helsingør sú veľmi zaujímavé.

Byť, a či nebyť— kto mi odpovie,
čo šľachtí ducha viac: či trpne niesť
strely a šípy zlostnej Šťasteny,
či pozdvihnúť zbraň proti moru bied
a násilne ho premôcť?

Historici špekulujú, či vôbec niekedy William Shakespeare na zámku Kronborg bol. Prikláňajú sa k názoru, že nie. Údajne zámok navštívil jeden z jeho hercov, a preto ho vedel Shakespeare tak verne v dráme o Hamletovi, princovi Dánskom opísať.

Prvý krát bola na zámku hra o Hamletovi uvedená pri príležitosti 200. výročia smrti Shakespeara, v roku 1816. Od roku 1937 sa predstavenia konajú každoročne. Hamleta si tu zahrali veľké herecké hviezdy, ako Laurence Olivier, Kenneth Branagh či Jude Law.

Øresundská úžina

História Kronborgu sa datuje na začiatok 14.storočia. Erik Pomoranský vybral pre svoj hrad výborné, strategické miesto – v najužšom bode Øresundského prielivu medzi Dánskom a Švédskom. Od jedného brehu k druhému je to iba 4,5km. Úžina bola pre kráľovstvo zlatou baňou. Viac ako 400 rokov musela každá loď plaviaca sa cez ňu platiť mýto. Z kroník je známe, že to bolo neuveriteľných 1,8 milióna lodí. Kronborg sa tak stal dôležitým symbolom moci Dánska.

Dnes je prieliv známy hlavne mostom, ktorý spája Kodaň so švédskym Malmö. Je to najdlhší most v Európe, má 16 km. Približne v polovici sa na umelom ostrove Peberholm zmení na tunel, kvôli blízkemu kodaňskému letisku. Øresundský most bol otvorený v júni 2000 po piatich rokoch výstavby.

mapa oresund

Kronborg

Hrad zo 14. storočia pôvodne nazývaný Krogen prestaval v 16.storočí na renesančný zámok kráľ Frederik II. Premenoval ho na Kronborg – kráľovský zámok. Bohato zdobená, pieskovcová fasáda, štyri veže (každá iná) a mohutné bašty s opevnením zvýrazňovali jeho strategické postavenie. Chýr o jeho kráse šírili aristokrati, ktorí sa tu zabávali na častých, pompéznych večierkoch. O jeho dôležitosti rozprávali námorníci, keď počuli výstrely z diel pri každom prípitku prednesenom kráľom. Peňazí bolo dosť, mýto fungovalo výborne.
Bol to jednoduchý, ale účinný systém. Kapitán každej lode musel nahlásiť hodnotu tovaru, ktorý prepravoval. Z nej sa vypočítalo mýto. Kráľ mal prednostné právo tovar kúpiť za uvedenú cenu, čo zabezpečovalo, že nebol zámerne, kvôli poplatku, podhodnocovaný.

Po katastrofálnom požiari v roku 1629 zo zámku nezostalo takmer nič, len oltár a nádherné vyrezávané lavice v kaplnke. Bol síce zrekonštruovaný do pôvodného stavu, no jeho sláva sa už nevrátila. Tristo ďalších rokov priestory využívala dánska armáda.

Zámok je dnes pomerne skromne vybavený holandským nábytkom zo 17. storočia. To mu ale neuberá na kráse. Asi len zázrakom odolala kaplnka v prízemí južného krídla nielen požiaru, ale aj používaniu vojakov, ktorí tu mali telocvičňu. V roku 1843 bola obnovená a znovu vysvätená.

V kazematách zámku Kronborg spí Holger Danske, slávny dánsky kráľ a národný hrdina.

Jedna z legiend hovorí, že kráľa Holgera uniesla zlá čarodejnica Morgana do Avalonu, medzi Artušových rytierov. Odtiaľ ušiel, aby ochránil Francúzsko pred nebezpečenstvom, Švédsko zase od trolla menom Burmand. Po ťažkých bitkách sa Holger vrátil domov na Kronborg. Unavený si sadol na trón a zaspal. Spí tu už stovky rokov. Prebudí sa v deň, keď bude dánska krajina v najväčšom nebezpečenstve. Tasí meč a zachráni národ.

Socha je na zámku od roku 2010 a je inšpirovaná rozprávkou „Holger Danske“, ktorú napísal Hans Christian Andersen v roku 1845.

Helsingør

Keď už budete mať prehliadku zámku a hradieb za sebou, dajte si niečo dobré v meste. Ceny sú tu nižšie, ako v Kodani. Centrum má príjemnú, starobylú atmosféru. Nájdete tu katedrálu Sv. Olafa z 13. storočia aj gotický kláštor karmelitánov s kostolom Panny Márie. Je to jediný, úplne dochovaný kláštor v Škandinávii. V jeho chodbách sme trochu spanikárili, keď sme nemohli nájsť tie správne a hlavne odomknuté dvere von.

Názov mesta Helsingør je odvodený od slova “hals”, čo sa dá preložiť ako krk, alebo úžina. Oproti nemu, na švédskej strane, leží mesto Helsingborg. Medzi mestami panuje čulá trajektová doprava. Vraj sa sem plavia Švédi na alkoholové čurbesy, keďže vo Švédsku je alkohol ťažšie dostupný a hlavne drahší.
Lodná doprava slúži samozrejme aj na vznešenejšie účely. Počas II. svetovej vojny Dáni za tri dni tajne previezli trajektmi a rybárskymi člnmi z Helsingøru do neutrálneho Švédska viac ako 7200 Židov a zachránili ich tak pred deportáciou do koncentračných táborov.

Helsingørská ryba

V prístave, oproti presklenému kultúrnemu domu, stojí veľká, zvláštna ryba. Zostrojil ju v roku 2014 japonský umelec Hideaki Shibata z odpadkov, ktoré vylovil v Øresundskom prielive. Jej úlohou je zvyšovať povedomie ľudí o životnom prostredí. Keď som sa na tú rybu zadívala … veru, najvyšší čas, aby sme prestali všade okolo seba robiť taký svinčík.

Do Helsingøru je to z Kodane necelých 50km. Najlacnejší a najrýchlejší je vlak. Z hlavnej stanice premáva skoro každých 15 minút, cesta trvá trištvrte hodinu. My sme mali trochu smolu, lebo večer, po ceste naspäť bola akurát vlaková výluka. Takže sme cestovali do Kodane takmer dve hodiny. Predsa len, čosi zhnité je v tom štáte dánskom 🙂


Tu sú moje postrehy a zaujímavosti z Kodane

Ďalšie cestovateľské články nájdete v Túlavých topánkach. Stačí si kliknúť na mapu a ste tam.

Všetky obrázky z výletu do Dánska sú v mojej webovej galérii – Trip to Denmark

Adventný Stockholm

Stockholm

Stockholm je v decembri skúpy na denné svetlo. Slnko vychádza o pol deviatej a zapadá krátko pred treťou popoludní. O to viac vynikne jeho vianočné kúzlo. Vysvietené ulice a výklady, obchody plné bradatých škriatkov, stánky s nepreberným množstvom ozdôb, darčekov, jedla a horúci glögg, ktorý predávajú blonďaví, modrookí santovia, vytvárajú slávnostnú atmosféru.

Celé mesto žije Vianocami. Snáď ani nenájdete okno, v ktorom by nebol svietnik či hviezda. Jasne, že trochu preháňam, no keď sme sa prvý večer túlali mestom, bola som nadšená.

A tak to vlastne zostalo celé tri dni, ktoré som tam strávila.

Hlavné mesto Švédska Stockholm je právom považované za jedno z najkrajších európskych metropol. Leží na 14 ostrovoch v mieste, kde sa jazero Mälaren stretáva s Baltickým morom. Historické budovy sú tu zväčša nielen zachované, ale aj výborne udržiavané. Metropola na rozdiel od iných veľkomiest, nebola počas vojny zničená.

Gamla Stan

Gamla Stan (Staré mesto) je srdcom Stockholmu, jeho najstaršou časťou. Kráľovský palác, Nobelove múzeum, budova Štokholmskej burzy cenných papierov, katedrála, úzke dláždené uličky (tá najužšia má šírku len 90cm), staré, vysoké domy v nemeckom štýle a námestie Stortorget sú vlastne veľké múzeum. Natrafíte tu napríklad na jednu z najstarších reštaurácií na svete – Den Gyldene Freden. Funguje nepretržite od roku 1722, zapísaná je aj v Guinessovej knihe rekordov. Teraz ju vlastní Nobelova akadémia. Bez rezervácie sa však do nej nedostanete. A vôbec, nájsť si miesto v niektorej kaviarničke na poobednú kávu a typický pepparkaka je fakt problém. Všade je plno.

Stortorget je miestom hlavných vianočných trhov – Stortorgets Julmarknad. Tento rok sú, ako mnohé iné, zrušené.

Kungliga Slottet

Kungliga Slottet – Kráľovský palác je oficiálnym sídlom švédskeho kráľa Carla XVI. Gustafa a jeho manželky kráľovnej Silvie. Bol postavený v 18.storočí v barokovom slohu na štýl rímskych palácov. Na jedenástich poschodiach je viac ako 600 miestností. Pár z nich je otvorených pre verejnosť. V korunovačnej sieni nájdete jeden z najvzácnejších exponátov švédskej histórie – strieborný trón kráľovnej Kristiny.

Kráľovná Kristina

je výrazná postava švédskych dejín. Bola považovaná za jednu z najučenejších žien 17. storočia. Hovorila siedmimi jazykmi, mala hlboké vedomosti matematiky, chémie, filozofie, politiky a histórie. Milovala umenie. Zhromaždila unikátnu zbierku umeleckých diel a kníh. Zaslúžila sa napríklad o ukončenie 30 ročnej vojny. Zaujímavosťou je, že mier podpísala 24 hodín potom, ako švédske vojská obsadili pražský hrad a ulúpili vzácne umelecké diela cisára Rudolfa II.
V 28 rokoch, po desiatich rokoch vládnutia, abdikovala. Konvertovala na katolícku vieru, opustila Stockholm a presťahovala sa do Ríma. Tam sa stala stredobodom pozornosti samotného pápeža Alexandra VII. Obklopila sa umelcami a vedcami, veľa študovala aj cestovala. Píše sa, že udržiavala homo aj hetero sexuálne vzťahy, no nikdy sa nevydala. Odpor k manželstvu bol jednou z príčin jej abdikácie. Kristina mala výrazné mužské črty a niektoré zdroje uvádzajú, že zrejme trpela aspergerovým syndrómom. Zomrela ako 62 ročná. Pochovaná je v útrobách Baziliky Sv. Petra ako jedna z troch žien, ktorým sa dostalo tejto pocty.

Vasa museet

Stockholm má viac ako stovku múzeí. Vasa múzeum medzi nimi vyniká. Je to múzeum jednej lode.

Tu je jej príbeh. V zime roku 1625 podpísal švédsky kráľ Gustav II. Adolf kontrakt s holandským lodným staviteľom Henrikom Hybertssonom na výrobu 4 vojnových lodí. Jedna z nich, nazvaná Vasa, mala byť najväčšou a najsilnejšou vojnovou loďou na svete. Hybertsson bol uznávaný lodný inžinier, postavil veľa lodí. No tak veľké plavidlo nie.
Stovky robotníkov vyrobilo za dva roky 69m dlhú a od kýlu po sťažeň 50m vysokú loď. Ďalšie stovky rezbárov ju vyzdobilo výjavmi gréckej mytológie. Bola vybavená desiatimi plachtami, 64 delami a vážila 1200 ton.
10.augusta 1628 sa vydala na svoju prvú plavbu. Nábrežie prístavu bolo plné ľudí, hrala slávnostná hudba a kňaz odslúžil za plavidlo a posádku omšu. Bolo takmer bezvetrie a aby sa loď dostala z prístavu, rozkázal kapitán Söfring Hansson rozvinúť plachty. Zanedlho sa Vasa pomedzi útesy kolísavo dostala na šíre more. Bola ešte v dohľade, keď do plachiet zrazu zadul silný poryv vetra. Obrovská loď sa naklonila tak veľmi, že cez 32 otvorených palebných okienok sa dovnútra začala valiť voda. O pár minút, pred očami stockholmčanov, Vasa klesla na dno Baltiku. Ťažisko lode navrhnuté príliš vysoko (kvôli rýchlosti) a otvorené strieľne boli hlavnou príčinou najväčšieho fiaska švédskej lodnej flotily.

… 333 rokov

ležala Vasa na dne mora. Baltik je príliš chladný, aby v ňom žili drevokazné živočíchy a storočia vypúšťané odpadové vody spravili z pobrežného dna zónu bez baktérií, tak sa loď uchovala v mimoriadne dobrom stave. 24.apríla 1961 po takmer 4 rokoch zložitých prípravných prác sa Vasa vynorila z hlbín mora. Postavené bolo pre ňu múzeum, kde ju obdivovatelia môžu dodnes vidieť. Tím reštaurátorov odviedol kus práce. Chýbajúce časti lode vyrobili naschvál z bledšieho dreva, aby sa dalo rozoznať, čo je pôvodné a čo dotvorené.

Skansen

Stockholm sa môže pochváliť aj prvým múzeom v prírode na svete – Skansenom. Bol založený v 1891 na kopcovitom ostrove Djurgården. Na 30 hektároch je približne 150 pôvodných historických stavieb – od vidieckych domov, cez školu, mlyn, banku, poštu, lekáreň, obchody, stolárstvo, až po malú skláreň. Nechýba zoo, pár reštaurácií a dokonca aj mini železnica, ktorá vás vyvezie na najvyšší bod areálu. V mnohých domoch sú historicky oblečení sprievodcovia, ktorí predvádzajú staré remeslá. V sklárni napríklad bolo horúco a plno. Všetci chceli vidieť, ako sa vyrábajú vianočné gule, cencúle, piky a niečo si aj kúpiť.

V decembri tu stretnete aj koledníkov. V dobových kostýmoch sa prechádzajú skanzenom a spievajú koledy. Tradíciou je vianočný trh. V stánkoch rozvoniavajú pečené klobásky, mandľový glögg a sladkosti. V ďalších nájdete všelijaké ozdoby. Aj kožušinový adventný veniec. Na nízkom, drevenom pódiu v strede trhoviska tancujú okolo stromčeka deti aj dospelí. Dupocú do rytmu rezkých kolied, vyskakujú alebo si čupnú na povel moderátora.

Po štyroch hodinách túlania sa históriou Švédska sme zďaleka nevideli všetko, čo toto skvelé múzeum v prírode ponúka.

Systembolaget

Ten vianočný punč bol až príkro sladký. Po jednom poháriku sa mi ústa lepili a útroby skrúcali 🙂 Márne sme hľadali niečo typu varené víno alebo grog.
Predaj alkoholu (nápoje s viac ako 3,5% obsahu alkoholu) má vo Švédsku pod kontrolou štát prostredníctvom siete obchodov Systembolaget. Inde alkohol nekúpite. Obchody majú krátku otváraciu dobu. A žiadne šesť-balenie plechoviek, každý kus sa predáva samostatne, ani akcie typu tri za cenu dvoch. Tiež nie v každej reštaurácii sa alkohol podáva. Iba v tých, ktoré majú licenciu.

Stockholm, to je veľa vody, veľa zelene, krásne, historické jadro aj romantické promenády. Je ľahké zamilovať si ho. Miestni určite vidia aj jeho záludnosti a chyby, ale tie si bežný turista asi nevšimne.

Dovidenia, Stockholm! Bol si krásne vysvietený a fotogenický.


Všetky obrázky si môžete pozrieť v mojej foto galérii: Advent in Stockholm

Ďalšie cestovateľské články nájdete v Túlavých topánkach

Írsko – ostrov divokej krásy

Bol to môj prvý let v živote. Z Prahy do Frankfurtu a odtiaľ do írskeho Dublinu. Sedela som ako prikovaná pri okienku a celý čas som úporne hypnotizovala veľkú skrutku, čo ledabolo držala kus plechu na krídle. Zdalo sa mi, že je celkom uvoľnená. Bola som si takmer istá, že sa odtrhne a vletí rovno do môjho okna. Ani počasie nebolo podľa mňa celkom ideálne. Fúkal silný nárazový vietor a pri každom zatrasení som zatajovala dych. Keď sme v Dubline konečne vystúpili z lietadla, bola som totálne vystresovaná z nedostatku kyslíka a stuhnutá ako štolverka. Ahoj Írsko!

Účastníci zájazdu

Na cesty po Európe chodím po vlastnej osi. Vyhliadnem si destináciu, kúpim letenky, rezervujem ubytovanie a naštudujem, čo chcem približne vidieť, zažiť a odfotiť. Výlet do Írska bola moja prvá a zároveň posledná organizovaná cesta, ktorú som, úplne organizovane, absolvovala. Z prozaického dôvodu – dostala som tento zájazd od svojho zamestnávateľa za výborný pracovný výkon. Juj, som sa aj pochválila 🙂
Aby som bola objektívna, výlet to bol naozaj komfortný, výborne zostavený a hutný. Videli sme toho veľa.

Všetky cesty vedú do pálenice

Hneď z letiska sme ostrov zobrali útokom. Prvá cesta viedla do destilérie Kilbeggan. Írsko je predsa kolískou whiskey. V malej pálenici na rieke Brosna sa whiskey nepretržite pálila 200 rokov, kým ju na lopatky nepoložila hospodárska kríza v roku 1957. Teraz je z nej živé múzeum a reštaurácia.

Videli sme všetky štádiá výroby nápoja. Od mletia zrna medzi dvoma kameňmi, cez smradľavý kvas, ktorý sa nazýva “prasačie pivo” až po destilovanie v “Copper Pot Still”, čo je najstaršia medená nádoba na svete, ktorá je stále v prevádzke. Prešli sme debnársku dielňu na drobné opravy sudov. Vypaľovalo sa tu vnútro suda, aby mala whiskey peknú farbu. Skončili sme, pravdaže, v ochutnávkovej miestnosti. Ach jaj.

Pár zaujímavostí o živej vode

Írska whiskey, sa od škótskej whisky nelíši len pridaním písmenka “e”. Tá írska je destilovaná tri krát a slad nie je sušený dymom z rašeliny. Nápoj má potom jemnejšiu chuť. Vyrába sa zo sladového jačmeňa (40-50%) a nesladového jačmeňa, alebo iného obilia – pšenice, žita, kukurice. Vyzrieva minimálne 3 roky, v sudoch po sherry, bourbone, rume, alebo v sudoch z amerického bieleho duba. Tak získava individuálny tón farby, chuti a vône.
Názov whiskey pochádza z gaelštiny, z výrazu ´uisge beatha´(lat. aqua vitae), čo v preklade znamená ´voda života´ alebo tiež ´živá voda´. Časom sa tento názov skrátil a začal sa vyslovovať “usby”, čo je len kúsok od “whiskey”.

Connemara

Druhý deň nás ráno privítalo slniečko a my sme vyrazili do národného parku Connemara. Jeho rozloha je takmer 3.000 ha, tvoria ho rašeliniská, vresoviská, lúky, lesy a množstvo pahorkov, z ktorých sú najznámejšie Twelve Pins. Dominantnou rastlinou okrem tráv je žltokvitnúca kríčkovitá rastlina gorse, latinsky Ulex.
Connemara je nádherný kus prírody. Škoda, že sme si ho užili len cez okná autobusu. Moje fotografické srdce plakalo…

Kylemore Abbey & Walled Garden

Po zhruba 1,5 hodine jazdy sme dorazili do nášho ďalšieho cieľa – opátstva Kylemore. Pohľad na opátstvo, ležiace pri brehu veľkého jazera s horami za chrbtom, bol impozantný.
Zámok dal postaviť v roku 1871 bohatý londýnsky lekár Mitchell Henry pre svoju manželku, ktorá sa zamilovala do kraja Connemara. Manželka ale po štyroch rokoch zomrela, krátko po nej aj jej jediná dcéra. Zronený Henry zámok predal vojvodovi a vojvodkyni z Manchestru, ktorí ho svojím životným štýlom zadlžili a zostali na mizine. V roku 1920 ho kúpili sestry benediktínskeho rádu z Belgicka, ktoré utekali pred vojskami z vlasti počas I. svetovej vojny. Ale aj tu ich vojna zastihla ničivým bombardovaním. Po vojne otvorili v opátstve internátnu školu pre dievčatá. Posledných 10 rokov je však z ekonomických dôvodov zatvorená. Zvláštne miesto… tak malebné a pritom svojim majiteľom veľa šťastia neprinieslo.
Vo vnútri sú sprístupnené iba 4 miestnosti. Sú zariadené originálnym, viktoriánskym mobiliárom. Ostatné izby, celkovo ich je 70, sú súkromné. Bývajú v nich rehoľné sestry rádu Benediktínok. Súčasťou záhrad je malý gotický kostolík, ktorý vyniká svojou akustikou.

V meste Galway

Galway sme prešli poklusom. Za návštevu určite stojí krásna katedrála, zasvätená Panne Márii na Nebesiach a Svätému Mikulášovi. Je to obrovská kamenná stavba, najmladšia svojho druhu v Európe. Pôdorys katedrály tvorí kríž, oltár je v strede toho kríža, takže kňaz je niektorým ľuďom počas bohoslužby chrbtom. Podivuhodné.
Pri nábreží rieky Shannon rýchly pohľad na zrúcaninu domu, kde dal nekompromisný sudca Lynch z okna povesiť svojho syna. A šup šup naspäť do autobusu, lebo večer bude zámocký banket.

Dunguaire Castle

Zámocký banket na hrade Dunguaire začal teatrálnym privítaním hradného pána. V tmavom foyer nás pri hudbe harfy pohostil medovinou. Stoly v hradnej veži sa prehýbali dobrotami, obsluha bola v dobových kostýmoch, aj harfistka sa sem vyteperila so svojim nástrojom. Údený losos so zeleninou a horúcou bagetkou, pórková polievka chlípaná dobovo – bez lyžice, z misky a kuracie prsia s tak famóznou hríbkovou omáčkou, že by som jej udelila mišelinskú hviezdu. Džbány (na Írsko netradične) plné vína. A medzi tým všetkým hodovaním nám zámocký pán so svojou suitou predvádzal úryvky z rôznych literárnych diel. Recitovali, spievali, hrali scénky. Na hrade sa totižto v tridsiatych rokoch minulého storočia schádzali významní írsky literáti, ako Synge, Yates, Shaw alebo O’Casey.

Burren

Prebudili sme sa do daždivého dňa. Čaká nás výlet do národného parku Burren, Mohérove útesy a zámok Bunratty. Balíme veci, lebo spať budeme v Limericku. Počasie nás trápi. Nie a nie prestať pršať. Krajina vyzerá ako mesačná, samé skaly. Najprv biele, potom už len tmavé. Šomreme, lebo zase nikde nezastavujeme na fotenie. Konečne! Po jeden a pol hodine jazdy stojíme pri ceste. Mrholí a poriadne fičí. Na foťák nasadzujem širokáč. Díky za požičanie, brácho.

V roku 1651 cromwelský armádny dôstojník menom Ludlow poznamenal: “O tomto hrabstve sa hovorí, že je to kraj, kde nie je dostatok vody, aby sa dal človek utopiť, dostatok stromov, aby sa dal povesiť, ani dostatok zeme, aby sa dal pochovať. To posledné, zem, je tak vzácna, že si ju obyvatelia kradnú jeden druhému, a aj tak sú ich stáda vypasené. Tráva tu rastie v malých chumáčoch medzi vápencovými skalami a je veľmi sladká a výživná.”
Myslím, že odvtedy sa tu toho veľa nezmenilo…

Mohérove útesy

sme pre zlé počasie takmer nevideli. Majú výšku približne 214 metrov. Na najvyššom bode útesov dal kedysi dávno sir Cornelius O´Brien postaviť vyhliadkovú vežu. Lákal na ňu vraj dámy, ktoré sem hojne pozýval. Starý kocúrisko! 🙂 Tak tu fučalo, že som sa ledva vládala nadýchnuť. Hmla sa dal krájať, bolo vlhko a zima. Aj také je Írsko so svojím premenlivým počasím.

Bunratty Castle

Hrad Bunratty (1425) je najzachovalejšia stredoveká pevnosť v Írsku. Má obdĺžnikový pôdorys a v každom rohu je veža. Vo vežiach sú malinkaté izbičky a schodisko, kde som sa ledva s batohom a foťákom vliezla. V strede je na každom poschodí velikánska miestnosť. To schodisko bol zámer, aby bol hrad nedobytný – votrelcov, ktorí museli ísť po jednom, ľahko odstránili.

Slečna sprievodkyňa v stredovekých šatách nám na začiatku prehliadky farbisto vykreslila mnohé spôsoby vraždenia nepriateľov i vlastných. Potom nám zaželala príjemný zážitok a my sme sa roztratili po hrade.
Bolo tam zima a neútulne. Temnota a krutosť stredoveku bola akosi zjavná vo všetkom okolo. Okienko špehov, kde nechal vládca odpočúvať svojich poddaných, aby neverných mohol potrestať smrťou. Deliaca čiara na zemi v hale na prízemí, ktorú, keď vojak prekročil a tým sa dostal do polovice určenej pre dôstojníkov, tak ho bez okolkov popravili – zhodili ho do výbehu plného hladných psov … brrr.
Duch doby mi zaliezol až do morku kostí, tak som sa radšej pratala do skanzenu, ktorý tvoril zo dvadsať domkov a pár uličiek, znázorňujúcich Írsko 19.storočia.

Dublin

To bola naša posledná zastávka. Dublin je krásny. Ako nakoniec celé Írsko. Ako prvé sme navštívili obrovský, 700 ha Phoenix Park. Keď tu Ján Pavol II slúžil v 1979 omšu, zišlo sa v parku vyše milión a štvrť ľudí.
Veľký zážitok bol Guiness Store House, miesto, kde sa narodilo slávne pivo Guiness. Zaujímavá okrem expozícií je samotná budova v tvare pol-litráka popretkávaného železnou konštrukciou. Mám aj certifikát, že som sa ho tu naučila čapovať. Na najvyššom poschodí v Gravity Bar sme sa pokochali nádherným výhľadom na fabriku a Dublin.
Nákupné centrum, slávny Ha´penny bridge a už sme v starej štvrti Temple bar. Je to nočné centrum mesta. Chodíme po baroch s dvoma hudobníkmi, pijeme fajnový tmavý guiness a počúvame chytľavé írske pesničky. Slainte!

Ešte zopár tipov, čo tu vidieť:
  • určite si prezrite prenádhernú katedrálu Sv. Patrika, je to najväčší kostol v Írsku. Jeho veža meria úctyhodných 69 metrov.
  • prejdite sa po námestí Merrion, ktoré je obklopené ukážkovými domami z gregoriánskeho obdobia s typickými domovými dvermi s nadsvetlíkmi.
  • zastavte sa pri soche spisovateľa a bohéma Oscara Wilda, ktorý tu žil.
  • pokochajte sa areálom Trinity College. Bola založená už v roku 1592. Dnes sa tu vzdeláva 16 tisíc študentov z celého sveta. Ku zvonici na nádvorí sa viaže legenda, že keď pod ňou študent prejde a zvony zazvonia, prepadne na skúške. Krásna, starobylá univerzitná knižnica s 5 miliónmi kníh je dielom architekta Thomasa Burgha.
  • dajte si obed v najstaršej krčme v Írsku The Brazen Head. Prvá zmienka o nej je z roku 1198.

Dovidenia Írsko! Beannacht, Éire!

Ďalšie cestovateľské články nájdete v Túlavých topánkach

Obrázky z celého výletu sú v mojej foto-galérii.

Ak sa vám článok páčil, môžete ho zdielať:

Erik Ondrejička: Volanie

(alebo Keď kniha volá.)

Hneď dva krát som mala tú česť zúčastniť sa na prezentácii novej zbierky poézie môjho najobľúbenejšieho slovenského básnika Erika Ondrejičku. Tá prvá bola v Letnej čitárni U červeného raka v Blave a tá druhá v Kníhkupectve Pod vŕškom v Nitre. Pozrite si pár obrázkov z týchto akcií. Inak, večná škoda, že nemám aj zvukový záznam…

Knižka Volanie je skvelá od začiatku do konca. Nežná a hebká. Počnúc prvým dotykom (doslovne) až po posledné písmenko. Zdá sa mi, že básne vyzliekajú Erika až do naha. Nútia ma premýšľať nad životom. Pretože sú plné otázok aj príbehov s hlbokou pointou. Znie to ako klišé, ale neviem to povedať inak. Brilantné ilustrácie Karola Felixa podtrhujú výnimočnosť zbierky.

Škoda
že už nepíšu básne vtáčím perom

Možno by v nich bolo viac vetra
ktorý ako súmrak letí za obzor
a potom sa iba tak vráti späť
ako čosi z diaľok
z výšok
a z hĺbok vecí
na ktoré niet slov ...

Nie som ani literárny vedec, ani kritik, ba ani filozof. Som len obyčajný čitateľ. Preto nechcem Erikove básne rozoberať, alebo sa k nim učene vyjadrovať. Chcem iba povedať, že sú podľa mňa krásne. Niektoré si musím prečítať veľa krát, aby som vytušila tie skryté obrazy za slovíčkami. Pri niektorých mi slzy vbehnú do očí. Pretože sa na nič nehrajú. A keď ich recituje sám autor, tuším ešte viac naberú na sile.

Letná čitáreň U červeného raka

V Letnej čitárni U červeného raka sa krstilo dotykom. Volania sa dotklo veľa zaujímavých hostí, ktorí veru mali čo povedať. Grafik a ilustrátor knižky Karol Felix, vydavateľ Peter Chalupa, básnik Ján Buzzasy, filozof Peter Michalovič, Miloš Železňák ako hudobný doprovod a ďalší. Aj medzi divákmi bolo viacero zvučných mien – textár Ľuboš Zeman, či hudobný skladateľ Pavol Malovec.

Kníhkupectvo Pod vŕškom Nitra

V príjemnom libresse Pod vŕškom v Nitre sa hovorilo hneď o dvoch nových knihách vydavateľstva Petrus. O básnickej zbierke “Volanie” a tiež o pozoruhodnej Chalupovej “Knihe o priateľstve aneb přátelství”. Trojicu Chalupa – Felix – Ondrejička doplnil moderátor večera, humorista Rasťo Piško. Ten hneď na úvod prišiel s myšlienkou, že treba vyhlásiť novú kategóriu performerov – Najlepší kazateľ. Pobavila ma Piškova reflexia na televízne ceny OTO a ešte viac vtipné nominácie z plejády našich “tiežumelcov” a “tiežpolitikov”. V Nitre bolo plno, asi viac veselo, než vážne. A hlavne zaujímavo. Ako to už na takýchto výborných akciách býva.

V dnešnej čudnej dobe sú stretnutia, kde sa hovorí o krásnych veciach, o milých aj smiešnych zážitkoch, o priateľstve a životných skúsenostiach, veľkou vzácnosťou. Vychutnala som si ich najviac, ako to šlo. Aj s fotoaparátom v ruke.


Ak chcete vidieť viac fotografií z týchto podujatí, nazrite do mojej webovej galérie.