Moje túlavé topánky tentokrát nešli ďaleko. Ale aj tak to bol deň, na ktorý budem ešte dlho spomínať.

Ako parta hic zavadzala pánovi mäsiarovi pri práci

Kde bolo, tam bolo, na malom družstve vo svinčíku žilo malé prasa. Dostalo meno Katka. Ako to už pri prasiatkach býva, vyrástla aj Katka do krásy. Presnejšie, do váhy. Keď už sa prasiatko ledva zmestilo do chlieva, jeho budúcnosť dostala ostré črty.

V rovnakom čase, od prasiatka čo by kameňom dohodil, začala sa schádzať parta hic na pravidelných bojových poradách. Snovali plány kedy, ako a čo, až im sliny po bradách tiekli. Veď ich aj nemálo zapíjali vínkom, lebo, nie je to veru jednoduché. Koľko pálivej papriky, majoránu, koľko rohlíkov do krvavničiek nakrájať a čerstvého cesnaku. Či krúpovú kašu, kedy škvarky vytápať.

Nastal deň, žiadalo by sa napísať – s veľkým D, ale to už je otrepané. Skrátka, deň, kedy sa plány menia na skutočnosť. Slnko svietilo, počasie ako vyšité na zabíjačku. Skoro ráno parta hic sadla do auta a poďme za prácou, za ktorú odmena bude veru fajne mastná.

Na mieste už sa rezko zvŕtal pán mäsiar. Z kotla sa parilo a rozporcovaná Katka ležala vo vani. Fuj, kto to videl, dávať prasiatkam meno?

Ako prvé bolo treba ponalievať, nech sa vraj lepšie pracuje. Dvaja odvážlivci zobrali nôž a pridali sa k pánovi mäsiarovi. Na jeho tvári sa mihol tieň nevôle. Ostatní členovia party postávali zvedavo okolo, hojne zasypávali pána majstra otázkami, radami a pritakávali si, ako všetko ide podľa plánu. Občas niekto schytil veľkú varechu, aby bublajúci ovar v kotli odborne premiešal. Ten už začínal rozvoniavať a postávajúci parťáci boli netrpezliví, lebo po slivovičke im riadne vytrávilo. Konečne! Horúce kúsky fajnového mäska, cibuľa, čerstvý chlebík a červené rýchlo mizli.

Posilnení dobrotami sa do práce začali zapájať aj ďalší. Snažili sa majstrovi umývať pracovnú dosku rovno pod rukami, odkladali náradie, ktoré si nachystal a radostne sa šmýkali po mokrej a mastnej podlahe. Majster zatínal zuby a medovo pokojným hlasom sem tam poprosil zúčastnených, aby mu nezavadzali. Ozajstný majster! Príchod ďalšej posily do partie ho rozhodil natoľko, že si kopol miesto ďalšieho vínneho striku štamperlík slivovičky.

Po obede partia vycítila šancu zapojiť sa do roboty ešte viac. Jaterničky sa vinuli na stole, klobásková zmes čakala v detskej vaničke a tlačenka v tekutom stave vyzerala ako … radšej to nenapíšem. Umývali, kibicovali a motali sa po pľace. Už, vo výzore trochu zúfalý pán mäsiar ale stíhal všetko. Striehnuť na snaživcov, aby si pri rozšafnom hádzaní mäsa do mlynca nepomleli prsty, pri neustálom vyrušovaní navážiť presné množstvá korenia, soli, a čojaviem čoho ešte. Predviedol eskamotérske kúsky, keď z jaternicových a klobáskových hadov vykúzlil v mžiku rovnako veľké jelitá a klobásy. Bravó! Pri obdivnom potlesku viditeľne zmäkol. Podaktorí, zabíjačkovo skúsenejší jedinci využili jeho dobrého rozpoloženia a vychytili sa naplniť tlačenkové vrecká. Podarilo sa im to na jednotku. S mašličkou.

Nálada bola ohromná, k čomu prispeli plné bruchá, alkohol a pomerne málo práce. Dámy ocenili aj parný kúpeľ pleti. K večeru bolo mäso aj výrobky pobalené ako sa patrí, hrnčisko ovarovej kapusty pripravený na odvoz a klobásky ukáznene čakali na údenie. Akcia “Zabili sme prasa” dopadla na výbornú. Pán mäsiar sa z party hic nakoniec nezbláznil, aj keď to chvíľami tak vyzeralo. Ba na konci sa široko usmieval. Aj on už vie, že sú to skvelí ľudia. A tú kapustu, tú budeme jesť až do Vianoc.

Tu uvidíte všetky obrázky z akcie Zabili sme prasa

Tu sú ďalšie cestovateľské články: Túlavé topánky

Vysoké Tatry

Upršané popoludnie. Vlak plný vravy cestujúcich a pachu zmoknutých kabátov sa pomaly šinie od zástavky k zástavke na trase Tatranská Lomnica – Hrebienok. Pozerám von cez kvapky bežiace po skle. Sú ako slzy. Kropia moje dávne spomienky na výlety do Tatier, na kamarátku, čo už nežije. Kdesi z mojej fotobanky v mysli sa vynárajú dávne obrázky tatranskej prírody. Skaly sú dnes rovnako nádherné, ako kedysi, no príroda sa ani po 16-tich rokoch od kalamity celkom nespamätala. Víchrica vtedy v rýchlosti viac ako 200km/h kosila lesy ako steblá trávy. Stromy na postihnutých úbočiach rastú pomaly, medzi nimi ako výkričníky stoja tie, ktoré skazu prežili. Vysoké Tatry som vlastne naposledy videla ešte v minulom storočí...

Skalnaté pleso

Zvečniť Lomnický štít je takmer povinnosť. Zo Skalnatého plesa, keď prajú svetelné podmienky, sa fotí dobre. Ja to robím tak, že si nastavím clonu medzi 8-11 a nechám na aparáte, aby si dopočítal čas. To znamená, že fotím s režimom priority clony, najčastejšie označenej na voliči písmenkom A – aperture. Snažím sa z obrázku vytesniť čo najviac rušivých elementov. A čakám, keď sa mraky na chvíľu roztrhajú a vykreslia na úbočiach pekné tiene.

Lanovkou sa na Skalnaté dostanete rýchle, spolu s húfmi lyžiarov. Ale až na Lomničák sme sa nedostali. Lístok treba kúpiť minimálne deň – dva dopredu a v takom nestálom počasí, aké vládlo, je to hra vabank. Peniaze vrátia len v prípade, že lanovka nepremáva kvôli poveternostným podmienkam. Keď sme tam boli, premávala. Akurát na štíte sedel celý deň mrak a podľa web kamery nebolo vidieť ani na meter.

Cestou na vlak sa zastavte v Ski múzeu v Tatranskej Lomnici. Zaujímavé exponáty a fotografie a príjemná kaviarnička stoja za krátku návštevu. V múzeu sa fotí za poplatok, tuším 1€. Nepoužívam blesk, tak si zvolím clonu 2,2. Tak mi prejde objektívom dosť svetla a čas bude taký, že ho z ruky dokážem udržať. ISO citlivosť je nastavená na 800. Keď sa zameriam na detail nejakého exponátu, s clonou idem až na 1,8. Vtedy mi krásne rozostrí všetko pozadie a vynikne len to, čo chcem odfotografovať.

Hrebienok

V zime sa asi každý vyberie lanovkou (alebo aj peši) zo Starého Smokovca na Hrebienok. Prečo? Lebo Tatranský ľadový dóm. Tento rok je to parížsky Notre Dame. Vstupné sa neplatí, návštevníkov bolo tak akurát, že sme nečakali a ani sme si veľmi nezavadzali. Ak ste tam v správnom čase, zažijete aj hudobný koncert. Naspäť do Starého Smokovca potom môžete na sánkach. Hore požičajú, dolu vrátiš. Aké jednoduché.

Chrám sa nefotí veľmi dobre ani z vyvýšeného miesta. Je tam rôzne farebné svetlo, ľudia a navyše objektív, ktorý mám so sebou nie je dosť širokouhlý. Tak sa zameriam hlavne na detaily. Čakám, kedy pohybujúci sa farebný svetelný pruh osvetlí detail plesnivca na okne chrámu.

Štrbské pleso

Na Štrbskom plese bolo počasie 3v1. Dážď, sneh a vietor. Nie sú to katastrofické podmienky na fotenie, naopak. Takéto zábery sú neopozerané. Akurát foťák a prsty veľmi trpia.

Ešte jedna poznámka. Zdá sa mi, že vlakové spoje sú vo Vysokých Tatrách nie celkom šťastne značené. Viac ľudí sa nás pýtalo, či sedia správne. Nám v orientácii pomohol obrázok nalepený na stolíkoch pri okne. Tam je štruktúra spojov nakreslená. Na akej stanici prestupovať, aké sú zastávky. O tom, ako vyzerajú a aká vybavenosť je na železničných staniciach, radšej pomlčím.

Tak isto v strediskách je veľa schátraných budov, pozatváraných kaviarní a obchodíkov. Cesty a chodníky sú plné výtlkov, chýbajú parkoviská. A mohla by som pokračovať. Večná škoda. Vysoké Tatry sú predsa naša pýcha.

Ale aby som skončila pozitívne. Náš hotel bol skvelý, s fungujúcim vonkajším bazénom s výhľadom do údolia a vynikajúcou kuchyňou. Zamestnanci v informáciách, pri lanovkách a v reštauráciách boli prívetiví a ochotní. Summa summarum, určite sa na jeseň do Vysokých Tatier vrátim. Lebo každý Slovák by mal aspoň raz za život vidieť tú našu rodnú hrudu z najvyššieho kopca. A každý fotograf by ju mal zvečniť.

Na všetky obrázky z Vysokých Tatier sa môžete pozrieť tu: High Tatras

Ďalšie cestovateľské články si prečítajte v Túlavých topánkach

Škriabeme sa autom do viac, ako strmého kopca. Po pravej strane stoja nízke domy. Kamenné schodíky pri každých vchodových dverách vyrovnávajú príkry sklon a ukrajujú zo zúfalo úzkej hradskej. Na opačnej strane hlboká roklina. Dolu tmavomodrý Atlantik a ľudkovia maličkí ako mravce. Zaradenú mám jednotku. Zo spojky sa začína dymiť, malý Renault buráca a ledva sa hýbe. Spotenými rukami pevne držím volant. Robí sa mi z toho trochu mdlo. Zhora oproti sa ako naschvál vynorí miestny Fittipaldi prinajmenšom na tanku! Niet inej možnosti, len sa cúvaním vtesnať medzi dvoje schody, ktoré použijem ako zarážku a modliť sa, aby domáci neotvorili dvere alebo okenice … Aj taká je Madeira.

Madeira je autonómna oblasť Portugalska. Tvoria ju tri ostrovy – Madeira, Porto Santo a Desertas. Je vlastne najvzdialenejším regiónom Európskej únie. Samotná Madeira má asi 57 x 22 km a približne 300 tisíc obyvateľov. Prezývaná je aj “Plávajúca záhrada Atlantiku”. Právom. Sopečné podložie, príjemná klíma a vlhkosť sú pre vegetáciu tá najlepšia kombinácia.

Neobývané súostrovie objavili dvaja portugalskí lodní kapitáni João Gonçalves Zarco a Tristão Vaz Teixeira v roku 1419. Na ostrov Porto Santo ich zahnala veľká búrka. Preto ten názov – Svätý prístav. Z vďačnosti za záchranu. Husto zalesneného súostrovia sa o rok nato zmocnila Portugalská koruna a začala ho osídľovať. V roku 1433 sa na mape sa prvý krát objavuje názov Ilha da Madeira, v preklade Ostrov z dreva.

Funchal

Funchal je hlavným mestom Madeiry. V preklade znamená Fenikel, Feniklová lúka. Jedným z prvých osadníkov mesta bol aj Krištof Kolumbus, ktorý sa v tom čase živil obchodovaním s cukrom. Cukrová trstina bola hlavným obchodným artiklom. Keď obchod s cukrom upadol, nahradilo ho madeirské víno.

Zona Velha

je najstaršia časť Funchalu. Je to pouličná galéria pôvodnej architektúry, umenia, chutí a vôní. Malé obchodíky sa tu striedajú s kaviarňami a reštauráciami s vonkajším posedením. V jednej z nich si určite dajte Espada con banana. To je v cestíčku smažená ryba podobná úhoru s grilovaným banánom a je znamenitá. Ceny sú tu veľmi priaznivé, kompletné menu vrátane predjedla a zákusku vyjde na 12 – 18€.

Arte Portas Abertas

Zona Velha bola ešte pred desiatimi rokmi schátraná, pustá časť hlavného mesta. A ž kým nedostal madeirčan José Maria Montero nápad – nechať výtvarníkov maľovať na dvere opustených obchodov a domov. Založil projekt Arte Portas Abertas a požiadal miestnych umelcov, aby sa ho zúčastnili. Zadanie bolo jednoduché: vyberte si dvere a vytvorte na nich čo chcete. Tak vzniklo dnes už okolo 200 umeleckých diel s použitím rôznych techník – maľba, hlinka, kov, sklo, kamienky, keramické dlaždice a dokonca aj klávesy z klávesnice počítača. Názov projektu znamená v preklade Umenie otvorených dverí a vystihuje hlavnú myšlienku – pritiahnuť ľudí a kultúru do tejto časti mesta. A to sa bezo zbytku podarilo. Inak, vidieť všetkých 200 dverí vydá na poriadne dlhú túlačku.

Monte toboggan

Vyvezte sa lanovkou na horu Monte a dolu pofrčíte rýchle ako víchor na saniach. Hej, v lete na saniach. S dvoma sprievodcami v bielych nohaviciach, košeli a slameným klobúkom s čiernou stuhou, ktorí vás buď brzdia, alebo tlačia. Podľa okolností. Všimnite si ich podrážky – majú ich zosilnené gumou z pneumatiky. Približne 2km sanice po hradskej trvá 10 minút a stojí pre dve osoby 30€.
Každý zo 150 Carreiros do Monte má svoje číslo. To určuje, kedy prídu jeho sane na rad.
Prútené sane z eukalyptového dreva sa objavili v 19.storočí ako alternatívny a lacný spôsob prepravy osôb aj tovaru z hory Monte do prístavu. Dnes je z toho jedna z najväčších atrakcií mesta.

Mercado dos Lavradores

Na úžasnom, farebnom trhovisku si kúpte pravé madeirské banány. Pestujú ich tu na tony. Akurát vyvážané sú len do Portugalska, lebo vraj únia zhodnotila, že ich zakrivenie je nedostatočné. Túto informáciu ale berte s rezervou 🙂 Keď zbadáte čierne, dlhé ryby prehodené cez pult, tak to sú Espady (jedli ste ich s grilovaným banánom). Majú strašidelne vypúlené oči, vraj to zapríčiní rýchle zníženie tlaku pri výlove. Žijú totižto vo veľkých hĺbkach.

Zmrzlina v hoteli Ritz, poncha v botanickej záhrade a Mateus rosé k večeri

Doprajte si kávu a lahodnú zmrzlinu na terase impozantného hotela Ritz, ktorý tu funguje viac ako 100 rokov. Biela budova je vyzdobená tradičnými modrými obkladmi, ktoré zobrazujú históriu ostrova. Mimochodom, tej zmrzliny tu majú 32 druhov. V reštaurácii botanickej záhrady Parque Leite Monteiro sa osviežte miestnym nápojom Poncha. Je to čerstvá pomarančová šťava s madeirským rumom dosladená medom z kvetov pomarančovníka. Fajnovosť. A niet nad dobre vychladedné Mateus rosé k večeri s výhľadom na Funchal.

Plavba na Santa Marii

Ak netrpíte morskou nemocou, absolvujte trojhodinovú plavbu na replike Kolumbovej lode ku skale Cabo Girão, čo je druhý najvyšší útes v Európe (580m). Od prístavu je vzdialený 10 km. Kto mal odvahu a zdravé srdce, mohol skočiť cez palubu do ľadovej vody. Na lodi sa podáva kalíštek rumu a veľmi sladký koláčik. K tomu výhľad na útesy ostrova Madeira, sympatický plavčík, ktorý ako opička lezie hore dolu po lanových rebríkoch a kto má šťastie, zazrie aj pár delfínov.

Santana – domy ako z rozprávky

Tieto malebné domky stoja dnes už len v skanzene v meste Santana. Palheiros, tak sa im na Madeire hovorí, slúžili kedysi dávno pastierom. Boli malé, dali sa rozobrať a pastieri v nich iba prespávali, alebo sa ukrývali pred dažďom.

Porto Moniz

Krásnou ukážkou toho, že Madeira je vulkanického pôvodu, je oblasť okolo malého mestečka Porto Moniz. Leží na severnom pobreží ostrova Madeira. Pomenované je podľa jedného z prvých osadníkov – Francisca Moniza, ktorý sa oženil s vnučkou objaviteľa ostrova, kapitána Gonçalvesa Zarca.

Mesto je známe svojimi prírodnými bazénmi. Majú rozlohu 3800 m², s hĺbkou približne 2m. Medzi výlevmi čadičovej lávy sú umne vybudované vstupy do vody, plochy na slnenie aj skokanské mostíky. Vlny Atlantiku sa voľne prevaľujú cez kamene a nízke hrádze a obmieňajú rezkú vodu. Má stabilne cca 18 – 20°C. Bazény sú však otvorené po celý rok. Fajná je aj prechádzka pomedzi bizarné lávové útesy neďaleko kúpaliska.

Pico do Arieiro

Na druhý najvyšší vrch Madeiry sa dá dostať autom. Má 1818 m a okrem krásnych výhľadov, častej inverzie je to štartovací bod na horské túry. Trek na Pico Ruivo (1861m), najvyšší vrch Madeiry patrí medzi fyzicky náročné. Turisti si na Madeire prídu na svoje. Sú tu desiatky kilometrov dobre udržiavaných trás po horách, popri levádach (to sú vybudované úzke kanály na vodu) a pobreží.
Na vrchole Pico do Arieiro bolo krásne. Akurát je v týchto výškach už redší vzduch, takže po hodine pobehovania s foťákom sa mi začalo hlásiť o slovo moje kvapku slabšie srdce.

Madeirské

Madeira má dlhú vinársku históriu. Víno sa tu vyrába už od 15.storočia. Hovorí sa, že vďaka vínu z Madeiry portugalskí moreplavci nedostávali obávaný skorbut. Víno okrem toho, že ho popíjali námorníci, bolo vývozným artiklom. Aby vydržalo dlhú lodnú prepravu, nadmerné teplo a neustály kolísavý pohyb, fortifikovali ho výrobcovia pridaním brandy. Keď sa jedného dňa vrátila späť nepredaná zásielka, vinári zistili, že sa plavbou výrazne zlepšila jeho chuť. Tak sa snažili pri výrobe čo najvernejšie napodobniť podmienky na lodi. A to platí vlastne dodnes.

Letisko Funchal len pre tých odvážnejších

Ešte o prílete a odlete. Dajte si pred ním za pohárik toho madeirského. Dráha je krátka, vtesnaná medzi oceánom a skalnatými útesmi, veľká časť stojí na 180 pilieroch nad vodou. Letisko Funchal patrí medzi 10 najnebezpečnejších na svete. Uff. Piloti, ktorí sem lietajú, musia mať špeciálny výcvik. Tomu nášmu sa podarilo pristáť hneď na prvý krát, ale klesali sme tak prudko, že som bola hluchá ešte na druhý deň.

Saúde, Madeira!

Čo všetko som na Madeire videla, zažila a nafotila, uvidíte tu: Madeira 2017

Ďalšie cestovateľské články sú tu: túlavé topánky

Kedysi som si myslela, že juh Slovenska je celkom nudný pre moje fotografické oko.

Do týchto končín som začala chodiť služobne. Keď som autom občas míňala ukazovatele na Vodné mlyny, začala som googliť. Ajhľa, našla som.

A tak som sa v jednu ukážkovo slnečnú jesennú nedeľu fotograficky vyšantila na výlete po vodných mlynoch na Malom Dunaji. Je ich päť, no jeden je verejnosti neprístupný. Začala som v Jelke a skončila v Kolárove. Celá trasa bola dlhá 80 km, absolvovala som ju autom. Všade sa dalo bez problémov parkovať v úplnej blízkosti mlynov. Cyklisti si tiež prídu na svoje. Aj tí sviatočnejší, je tam rovina.

Vodný kolový mlyn Jelka

Pôvodne to bol lodný mlyn, v roku 1905 ho prestavali na kolový. Dnes je po rekonštrukcii otvorený pre verejnosť a nájdete v ňom veľa technických exponátov. Keď budete poslúchať, pán prevádzkar vám roztočí mlynské kolo.

Vodný mlyn Dunajský Klátov

Terajšiu podobu si zachoval od roku 1920, v 2016 bol zrekonštruovaný. Leží v krásnom prostredí Klátovského ramena, pre mňa najromantickejší zo všetkých. Pokojné vody sú tam posiate leknami, na brehu oproti, medzi stromami, je vybudované maličké mólo.

Vodný kolový mlyn Tomášikovo

Je jedným z mála pôvodných mlynov na Slovensku. Postavili ho v roku 1893 a mlelo sa v ňom do roku 1960. Oproti je reštaurácia, vraj v nej dobre varia. Keď som tam bola, mali zatvorené.

Lodný mlyn Kolárovo

Plávajúci vodný mlyn je zakotvený v slepom ramene Malého Dunaja. Nie je to pôvodná stavba, ale to nič neuberá na jeho zaujímavosti a kráse. Vedie k nemu zastrešený drevený most, o ktorom som sa dočítala, že je to najdlhší zastrešený most s celodrevenou konštrukciou v Európe. Je dlhý 86 m a široký 2,25 m. V areáli je starodávna krčma, posedieť môžete aj vonku. Niekedy určite aj pri muzike, je tu aj pódium a tanečný parket. Myslím, že country bály sú tu skvelé.

Posledný mlyn v Jahodnej je súkromný, je z neho reštaurácia.

Viac informácii o týchto mlynoch si iste nájdete na webe. Mojim úmyslom Vás bolo inšpirovať na príjemný výlet po Malom Dunaji.

Všetky obrázky z tohoto výletu nájdete tu: Water mills

Ďalšie články z foto-tripov sú v sekcii túlavé topánky