Kategória: túlavé topánky

Poznáte dánsky výraz “hygge”?

Je to životný štýl, ktorého krédom je pohoda, útulnosť, užívanie si toho dobrého, čo život prináša. Hygge nie je len o sviečkach, praskajúcom ohni v krbe, mäkučkej deke a horúcej šálke kakaa. Je to o umení radovať sa z obyčajných vecí, o umení vidieť v ľuďoch to dobré a umení šíriť okolo seba príjemnú atmosféru.

Dáni sú jednoducho šťastný národ. Majú to v krvi, alebo, ako povedal riaditeľ ich Výskumného ústavu šťastia! Meik Wiking, majú to zakódované vo svojej DNA.

Do Dánska, presnejšie do hlavného mesta Kodaň, ma zavialo v máji 2019. A po pár hodinách som sa doň zamilovala. Nie je to ani také ťažké, pretože hygge tu dýcha zo všetkého. Tu je pár kodaňských hajlajtov s nejakou tou info navyše, ak sa tam náhodou zatúlate.

Den lille havfrue

Socha Malej morskej víly na promenáde Langelinie je, nevedno prečo, najznámejší symbol Dánska. Odlial ju z bronzu v roku 1913 sochár Edvard Eriksen, očarený smutným príbehom H.CH. Andersena o nenaplnenej láske morskej víly ku krásnemu princovi.

Socha meria 125 cm, je v obložení turistov po celý deň. Mnohí sú sklamaní z jej nenápadnosti.

S érou selfie a smartfónov sa stala krásna víla jednou z najfotografovanejších rozprávkových bytostí na svete.

Predlohou pre Edvarda Eriksena bola primabalerína Dánskeho kráľovského baletu Ellen Juliette Collin Price de Plane, ktorá rolu víly tancovala. Socha má však len Elleninu jemnú tvár a hlavu. Ellen bola veľmi hanblivá a tak modelom pre obnažené telo víly sa stala sochárova manželka. Sochu financoval filantrop a milovník umenia Carl Jacobsen, jeden z majiteľov pivovaru Carlsberg.

Pre zaujímavosť, Malá morská víla má ďalšie dve sochy – v Monaku a na Sicílii. Ale nie sú ani zďaleka tak známe.

Všetky cesty vedú do prístavu Nyhavn

Kto navštívi Kodaň, prístav Nyhavn (Nový prístav) proste neminie. Lemovaný je farebnými domami zo 17. – 18. storočia, barmi a reštauráciami. V časoch, keď bol plný rybárskych lodí, z ktorých úlovky spracovávali a predávali na neďalekom námestí Kongens Nytorv, bol preslávený dobrým pivom a ľahkými ženami. Rozprávkár Hans Christian Andersen tu žil 18 rokov. Dom, v ktorom býval ani nie je označený, ale dozvedela som sa, že je to ten tmavo červený, čo je na každej magnetke.

Po Druhej svetovej vojne Nyhavn spustol, lode s nákladom zamierili do iných prístavov. Až v roku 1977 bol prístav znovu zrevitalizovaný a prispôsobený rozvíjajúcemu sa turizmu. Dnes je táto ikona Kodane plná turistov. Posedieť si tu pri pohári Carlsbergu a pozorovať slnko, ako zapadá pomedzi sťažne lodí, je skrátka hygge.

Christiania – hippies a marihuana

Christiania je veľmi divné, počarbané miesto. Je to autonómne spoločenstvo osadníkov (alebo výstižnejšie zmes hippies, squatterov a anarchistov) v areáli opustených kasární o rozlohe 8ha založené v roku 1971. Riadia sa vlastnými zákonmi, nezávisle od dánskej vlády. Pravidlá zakazujú krádež, násilie, zbrane, nože, nepriestrelnú vestu a tvrdé drogy. Na ulici s názvom Pusher street sa tu však celkom otvorene predáva marihuana.

Vo svojej 50 ročnej histórii napriek svojim mierumilovným zákonom Christiania zažila veľa zla – vraždy kvôli drogám, vzburu obyvateľov po policajnom zásahu, výbuch granátu v kaviarni Nemoland, prestrelku a smrť dvoch policajtov, násilie vyvolávané Hells Angels … a to zďaleka nie je všetko.

Ale, aby som to vyvážila, konajú sa tu rôzne zaujímavé kultúrne akcie. Koncerty, open air festivaly, divadlá, talk show. Okrem cannabisu si môžete kúpiť množstvo farebného hippes oblečenia, doplnkov, šperkov, kabeliek.

V areáli nie je povolené fotografovať, ale to sa proste nedá. Cvakala som až do chvíle, keď na mňa zrúkol NO photo! statný chlap. Potom sme prášili z Christianie radšej preč.

Kastellet

Kastellet je jedným z najzachovalejších opevnení v severnej Európe. Dnes sa využíva ako kasárne, pracuje tu niekoľko sto zamestnancov ozbrojených síl. Areál je to vskutku rozsiahly a fotogenický. Turistov pomenej, akurát sme sa zamotali do malých bežeckých pretekov. Nevyhrali sme 🙂

Opevnenie začal budovať v roku 1626 dánsky kráľ Christian IV, pretože bolo potrebné lepšie chrániť kráľovské mesto. Stavbu obrovských rozmerov dokončil až jeho syn, Frederik III. Dňa 28. októbra 1664 vstúpili slávnostne prví vojaci do pevnosti. To je deň, kedy sa tu každoročne konajú narodeninové slávnosti.

Hradby majú tvar päťuholníka, dĺžku 1750 metrov, v každom rohu je bašta. V areáli je kostol, postavený v roku 1704, oproti neho väznica a množstvo ďalších budov. Najväčším lákadlom je mlyn z roku 1847.

Smørrebrød – chlieb s maslom po dánsky

je tradičné jedlo. Je to vlastne obložený chlieb s maslom, údeninou, alebo najčastejšie rybími špecialitami. Kodaň je plná street food stánkov s jedlami od výmyslu sveta. Obložený chlebíček ale vedie.

Variácií na oblohu je veľa, napríklad tento s názvom Polnočné občerstvenie veterinárneho lekára: kúsok tmavého ražného chleba potrieme maslom, pečeňovou paštétou, navrstvíme plátok slaného hovädzieho mäsa a plátok aspiku. Ozdobíme cibuľovými krúžkami a záhradnou žeruchou.

Stjerneskud – padajúca hviezda: je biely chlieb s maslom, na tom na polovici poukladaný kúsok dusenej bielej ryby, vyprážaná platesa na druhej polovici. Na tom hromada kreviet, kvapka alebo dve majonézy, červeného kaviáru a plátok citróna.

Kastrup sea bath

Napríklad cestou na letisko, alebo aj inokedy, si vyhraďte zo tri hodiny na krátky výlet k pobrežiu. V prímestskej časti Kastrup je architektonická perla – kruhové morské kúpalisko miestnymi prezývané aj “slimák”. Z centra sa sem najlepšie dostanete nadzemným metrom. Morské kúpalisko je hneď za jachtárskym a kanoistickým klubom.

Drevené mólo vedie ku konštrukcii kúpaliska, ktoré sa postupne zdvíha a končí 5 metrovou plošinou. Stavba stojí na štíhlych pylónoch meter nad hladinou a celá je vyrobená z afrického dreva Azobé. Táto exotická drevina vyniká pozoruhodnou dlhovekosťou a odolnosťou voči morskej vode.
Kruhový tvar chráni návštevníkov pred vetrom a koncentruje slnko. Konštrukcia je osvetlená, aby poskytla pri večernom kúpaní aj vizuálny zážitok. Skupina architektov White arkitekter získala za projekt niekoľko svetových ocenení.

Pri mojej návšteve bolo na plošinách živo. Svietilo trochu zubaté popoludňajšie slniečko a teplota sa pohybovala okolo 15-tich stupňov. Mladá mamička sediaca vo vetrovke obliekala svoju asi 10 ročnú dcéru do plaviek, dve športovkyne si navliekli neoprén a šli si zaplávať, niektorí návštevníci posedávali teplo oblečení a čítali, alebo len tak relaxovali a starý manželský pár, deduško a babička sa povyzliekali do naha a bez zaváhania vkráčali po schodíkoch do vody. Všetko úplne prirodzene. Ukážka dánskej vysokej miery tolerancie.

Øresundsbroen – Oresundský most

Most spája Kodaň so švédskym Malmö. Je to jeden z najdlhších mostov na svete. 4km je most nad morom, na umelom ostrove sa zmení v podmorský tunel s dĺžkou 8km. My sme šli do Švédska vlakom, dá sa aj pravidelnou autobusovou linkou. Autá platia mýtne.

Tešila som sa na prejazd, no vlak prefrčal po moste tak veľkou rýchlosťou, že nič. Výlet do Malmö ale vrelo doporučujem.

Mohla by som o Kodani písať do aleluja, ale to už by asi nikto nečítal. Nespomenula som nič kráľovské – ani paláce, ani prekvapivo dlhú výmenu hradnej stráže, ani kostoly a chrámy a úžasné kanály plné hausbótov a lodí. Ani výpravu za Hamletom do mesta Kronborg. A to som tu strávila iba päť “hygge” dní. Môžem povedať, že ešte asi nikde som sa necítila tak bezpečne a komfortne, ako tu. Choďte do Kodane!

Pre všetky obrázky z tohoto výletu kliknite na Trip to Denmark v mojej foto-galérii. Je ich dosť, ale sú pekne tematicky roztriedené do albumov.

Prečítajte si aj o výlete za Hamletom na zámok Kronborg

Ďalšie cestovateľské články: túlavé topánky

Moje túlavé topánky tentokrát nešli ďaleko. Ale aj tak to bol deň, na ktorý budem ešte dlho spomínať.

Ako parta hic zavadzala pánovi mäsiarovi pri práci

Kde bolo, tam bolo, na malom družstve vo svinčíku žilo malé prasa. Dostalo meno Katka. Ako to už pri prasiatkach býva, vyrástla aj Katka do krásy. Presnejšie, do váhy. Keď už sa prasiatko ledva zmestilo do chlieva, jeho budúcnosť dostala ostré črty.

V rovnakom čase, od prasiatka čo by kameňom dohodil, začala sa schádzať parta hic na pravidelných bojových poradách. Snovali plány kedy, ako a čo, až im sliny po bradách tiekli. Veď ich aj nemálo zapíjali vínkom, lebo, nie je to veru jednoduché. Koľko pálivej papriky, majoránu, koľko rohlíkov do krvavničiek nakrájať a čerstvého cesnaku. Či krúpovú kašu, kedy škvarky vytápať.

Nastal deň, žiadalo by sa napísať – s veľkým D, ale to už je otrepané. Skrátka, deň, kedy sa plány menia na skutočnosť. Slnko svietilo, počasie ako vyšité na zabíjačku. Skoro ráno parta hic sadla do auta a poďme za prácou, za ktorú odmena bude veru fajne mastná.

Na mieste už sa rezko zvŕtal pán mäsiar. Z kotla sa parilo a rozporcovaná Katka ležala vo vani. Fuj, kto to videl, dávať prasiatkam meno?

Ako prvé bolo treba ponalievať, nech sa vraj lepšie pracuje. Dvaja odvážlivci zobrali nôž a pridali sa k pánovi mäsiarovi. Na jeho tvári sa mihol tieň nevôle. Ostatní členovia party postávali zvedavo okolo, hojne zasypávali pána majstra otázkami, radami a pritakávali si, ako všetko ide podľa plánu. Občas niekto schytil veľkú varechu, aby bublajúci ovar v kotli odborne premiešal. Ten už začínal rozvoniavať a postávajúci parťáci boli netrpezliví, lebo po slivovičke im riadne vytrávilo. Konečne! Horúce kúsky fajnového mäska, cibuľa, čerstvý chlebík a červené rýchlo mizli.

Posilnení dobrotami sa do práce začali zapájať aj ďalší. Snažili sa majstrovi umývať pracovnú dosku rovno pod rukami, odkladali náradie, ktoré si nachystal a radostne sa šmýkali po mokrej a mastnej podlahe. Majster zatínal zuby a medovo pokojným hlasom sem tam poprosil zúčastnených, aby mu nezavadzali. Ozajstný majster! Príchod ďalšej posily do partie ho rozhodil natoľko, že si kopol miesto ďalšieho vínneho striku štamperlík slivovičky.

Po obede partia vycítila šancu zapojiť sa do roboty ešte viac. Jaterničky sa vinuli na stole, klobásková zmes čakala v detskej vaničke a tlačenka v tekutom stave vyzerala ako … radšej to nenapíšem. Umývali, kibicovali a motali sa po pľace. Už, vo výzore trochu zúfalý pán mäsiar ale stíhal všetko. Striehnuť na snaživcov, aby si pri rozšafnom hádzaní mäsa do mlynca nepomleli prsty, pri neustálom vyrušovaní navážiť presné množstvá korenia, soli, a čojaviem čoho ešte. Predviedol eskamotérske kúsky, keď z jaternicových a klobáskových hadov vykúzlil v mžiku rovnako veľké jelitá a klobásy. Bravó! Pri obdivnom potlesku viditeľne zmäkol. Podaktorí, zabíjačkovo skúsenejší jedinci využili jeho dobrého rozpoloženia a vychytili sa naplniť tlačenkové vrecká. Podarilo sa im to na jednotku. S mašličkou.

Nálada bola ohromná, k čomu prispeli plné bruchá, alkohol a pomerne málo práce. Dámy ocenili aj parný kúpeľ pleti. K večeru bolo mäso aj výrobky pobalené ako sa patrí, hrnčisko ovarovej kapusty pripravený na odvoz a klobásky ukáznene čakali na údenie. Akcia “Zabili sme prasa” dopadla na výbornú. Pán mäsiar sa z party hic nakoniec nezbláznil, aj keď to chvíľami tak vyzeralo. Ba na konci sa široko usmieval. Aj on už vie, že sú to skvelí ľudia. A tú kapustu, tú budeme jesť až do Vianoc.

Tu uvidíte všetky obrázky z akcie Zabili sme prasa

Tu sú ďalšie cestovateľské články: Túlavé topánky

Vysoké Tatry

Upršané popoludnie. Vlak plný vravy cestujúcich a pachu zmoknutých kabátov sa pomaly šinie od zástavky k zástavke na trase Tatranská Lomnica – Hrebienok. Pozerám von cez kvapky bežiace po skle. Sú ako slzy. Kropia moje dávne spomienky na výlety do Tatier, na kamarátku, čo už nežije. Kdesi z mojej fotobanky v mysli sa vynárajú dávne obrázky tatranskej prírody. Skaly sú dnes rovnako nádherné, ako kedysi, no príroda sa ani po 16-tich rokoch od kalamity celkom nespamätala. Víchrica vtedy v rýchlosti viac ako 200km/h kosila lesy ako steblá trávy. Stromy na postihnutých úbočiach rastú pomaly, medzi nimi ako výkričníky stoja tie, ktoré skazu prežili. Vysoké Tatry som vlastne naposledy videla ešte v minulom storočí...

Skalnaté pleso

Zvečniť Lomnický štít je takmer povinnosť. Zo Skalnatého plesa, keď prajú svetelné podmienky, sa fotí dobre. Ja to robím tak, že si nastavím clonu medzi 8-11 a nechám na aparáte, aby si dopočítal čas. To znamená, že fotím s režimom priority clony, najčastejšie označenej na voliči písmenkom A – aperture. Snažím sa z obrázku vytesniť čo najviac rušivých elementov. A čakám, keď sa mraky na chvíľu roztrhajú a vykreslia na úbočiach pekné tiene.

Lanovkou sa na Skalnaté dostanete rýchle, spolu s húfmi lyžiarov. Ale až na Lomničák sme sa nedostali. Lístok treba kúpiť minimálne deň – dva dopredu a v takom nestálom počasí, aké vládlo, je to hra vabank. Peniaze vrátia len v prípade, že lanovka nepremáva kvôli poveternostným podmienkam. Keď sme tam boli, premávala. Akurát na štíte sedel celý deň mrak a podľa web kamery nebolo vidieť ani na meter.

Cestou na vlak sa zastavte v Ski múzeu v Tatranskej Lomnici. Zaujímavé exponáty a fotografie a príjemná kaviarnička stoja za krátku návštevu. V múzeu sa fotí za poplatok, tuším 1€. Nepoužívam blesk, tak si zvolím clonu 2,2. Tak mi prejde objektívom dosť svetla a čas bude taký, že ho z ruky dokážem udržať. ISO citlivosť je nastavená na 800. Keď sa zameriam na detail nejakého exponátu, s clonou idem až na 1,8. Vtedy mi krásne rozostrí všetko pozadie a vynikne len to, čo chcem odfotografovať.

Hrebienok

V zime sa asi každý vyberie lanovkou (alebo aj peši) zo Starého Smokovca na Hrebienok. Prečo? Lebo Tatranský ľadový dóm. Tento rok je to parížsky Notre Dame. Vstupné sa neplatí, návštevníkov bolo tak akurát, že sme nečakali a ani sme si veľmi nezavadzali. Ak ste tam v správnom čase, zažijete aj hudobný koncert. Naspäť do Starého Smokovca potom môžete na sánkach. Hore požičajú, dolu vrátiš. Aké jednoduché.

Chrám sa nefotí veľmi dobre ani z vyvýšeného miesta. Je tam rôzne farebné svetlo, ľudia a navyše objektív, ktorý mám so sebou nie je dosť širokouhlý. Tak sa zameriam hlavne na detaily. Čakám, kedy pohybujúci sa farebný svetelný pruh osvetlí detail plesnivca na okne chrámu.

Štrbské pleso

Na Štrbskom plese bolo počasie 3v1. Dážď, sneh a vietor. Nie sú to katastrofické podmienky na fotenie, naopak. Takéto zábery sú neopozerané. Akurát foťák a prsty veľmi trpia.

Ešte jedna poznámka. Zdá sa mi, že vlakové spoje sú vo Vysokých Tatrách nie celkom šťastne značené. Viac ľudí sa nás pýtalo, či sedia správne. Nám v orientácii pomohol obrázok nalepený na stolíkoch pri okne. Tam je štruktúra spojov nakreslená. Na akej stanici prestupovať, aké sú zastávky. O tom, ako vyzerajú a aká vybavenosť je na železničných staniciach, radšej pomlčím.

Tak isto v strediskách je veľa schátraných budov, pozatváraných kaviarní a obchodíkov. Cesty a chodníky sú plné výtlkov, chýbajú parkoviská. A mohla by som pokračovať. Večná škoda. Vysoké Tatry sú predsa naša pýcha.

Ale aby som skončila pozitívne. Náš hotel bol skvelý, s fungujúcim vonkajším bazénom s výhľadom do údolia a vynikajúcou kuchyňou. Zamestnanci v informáciách, pri lanovkách a v reštauráciách boli prívetiví a ochotní. Summa summarum, určite sa na jeseň do Vysokých Tatier vrátim. Lebo každý Slovák by mal aspoň raz za život vidieť tú našu rodnú hrudu z najvyššieho kopca. A každý fotograf by ju mal zvečniť.

Na všetky obrázky z Vysokých Tatier sa môžete pozrieť tu: High Tatras

Ďalšie cestovateľské články si prečítajte v Túlavých topánkach

Škriabeme sa autom do viac, ako strmého kopca. Po pravej strane stoja nízke domy. Kamenné schodíky pri každých vchodových dverách vyrovnávajú príkry sklon a ukrajujú zo zúfalo úzkej hradskej. Na opačnej strane hlboká roklina. Dolu tmavomodrý Atlantik a ľudkovia maličkí ako mravce. Zaradenú mám jednotku. Zo spojky sa začína dymiť, malý Renault buráca a ledva sa hýbe. Spotenými rukami pevne držím volant. Robí sa mi z toho trochu mdlo. Zhora oproti sa ako naschvál vynorí miestny Fittipaldi prinajmenšom na tanku! Niet inej možnosti, len sa cúvaním vtesnať medzi dvoje schody, ktoré použijem ako zarážku a modliť sa, aby domáci neotvorili dvere alebo okenice … Aj taká je Madeira.

Madeira je autonómna oblasť Portugalska. Tvoria ju tri ostrovy – Madeira, Porto Santo a Desertas. Je vlastne najvzdialenejším regiónom Európskej únie. Samotná Madeira má asi 57 x 22 km a približne 300 tisíc obyvateľov. Prezývaná je aj “Plávajúca záhrada Atlantiku”. Právom. Sopečné podložie, príjemná klíma a vlhkosť sú pre vegetáciu tá najlepšia kombinácia.

Neobývané súostrovie objavili dvaja portugalskí lodní kapitáni João Gonçalves Zarco a Tristão Vaz Teixeira v roku 1419. Na ostrov Porto Santo ich zahnala veľká búrka. Preto ten názov – Svätý prístav. Z vďačnosti za záchranu. Husto zalesneného súostrovia sa o rok nato zmocnila Portugalská koruna a začala ho osídľovať. V roku 1433 sa na mape sa prvý krát objavuje názov Ilha da Madeira, v preklade Ostrov z dreva.

Funchal

Funchal je hlavným mestom Madeiry. V preklade znamená Fenikel, Feniklová lúka. Jedným z prvých osadníkov mesta bol aj Krištof Kolumbus, ktorý sa v tom čase živil obchodovaním s cukrom. Cukrová trstina bola hlavným obchodným artiklom. Keď obchod s cukrom upadol, nahradilo ho madeirské víno.

Zona Velha

je najstaršia časť Funchalu. Je to pouličná galéria pôvodnej architektúry, umenia, chutí a vôní. Malé obchodíky sa tu striedajú s kaviarňami a reštauráciami s vonkajším posedením. V jednej z nich si určite dajte Espada con banana. To je v cestíčku smažená ryba podobná úhoru s grilovaným banánom a je znamenitá. Ceny sú tu veľmi priaznivé, kompletné menu vrátane predjedla a zákusku vyjde na 12 – 18€.

Arte Portas Abertas

Zona Velha bola ešte pred desiatimi rokmi schátraná, pustá časť hlavného mesta. A ž kým nedostal madeirčan José Maria Montero nápad – nechať výtvarníkov maľovať na dvere opustených obchodov a domov. Založil projekt Arte Portas Abertas a požiadal miestnych umelcov, aby sa ho zúčastnili. Zadanie bolo jednoduché: vyberte si dvere a vytvorte na nich čo chcete. Tak vzniklo dnes už okolo 200 umeleckých diel s použitím rôznych techník – maľba, hlinka, kov, sklo, kamienky, keramické dlaždice a dokonca aj klávesy z klávesnice počítača. Názov projektu znamená v preklade Umenie otvorených dverí a vystihuje hlavnú myšlienku – pritiahnuť ľudí a kultúru do tejto časti mesta. A to sa bezo zbytku podarilo. Inak, vidieť všetkých 200 dverí vydá na poriadne dlhú túlačku.

Monte toboggan

Vyvezte sa lanovkou na horu Monte a dolu pofrčíte rýchle ako víchor na saniach. Hej, v lete na saniach. S dvoma sprievodcami v bielych nohaviciach, košeli a slameným klobúkom s čiernou stuhou, ktorí vás buď brzdia, alebo tlačia. Podľa okolností. Všimnite si ich podrážky – majú ich zosilnené gumou z pneumatiky. Približne 2km sanice po hradskej trvá 10 minút a stojí pre dve osoby 30€.
Každý zo 150 Carreiros do Monte má svoje číslo. To určuje, kedy prídu jeho sane na rad.
Prútené sane z eukalyptového dreva sa objavili v 19.storočí ako alternatívny a lacný spôsob prepravy osôb aj tovaru z hory Monte do prístavu. Dnes je z toho jedna z najväčších atrakcií mesta.

Mercado dos Lavradores

Na úžasnom, farebnom trhovisku si kúpte pravé madeirské banány. Pestujú ich tu na tony. Akurát vyvážané sú len do Portugalska, lebo vraj únia zhodnotila, že ich zakrivenie je nedostatočné. Túto informáciu ale berte s rezervou 🙂 Keď zbadáte čierne, dlhé ryby prehodené cez pult, tak to sú Espady (jedli ste ich s grilovaným banánom). Majú strašidelne vypúlené oči, vraj to zapríčiní rýchle zníženie tlaku pri výlove. Žijú totižto vo veľkých hĺbkach.

Zmrzlina v hoteli Ritz, poncha v botanickej záhrade a Mateus rosé k večeri

Doprajte si kávu a lahodnú zmrzlinu na terase impozantného hotela Ritz, ktorý tu funguje viac ako 100 rokov. Biela budova je vyzdobená tradičnými modrými obkladmi, ktoré zobrazujú históriu ostrova. Mimochodom, tej zmrzliny tu majú 32 druhov. V reštaurácii botanickej záhrady Parque Leite Monteiro sa osviežte miestnym nápojom Poncha. Je to čerstvá pomarančová šťava s madeirským rumom dosladená medom z kvetov pomarančovníka. Fajnovosť. A niet nad dobre vychladedné Mateus rosé k večeri s výhľadom na Funchal.

Plavba na Santa Marii

Ak netrpíte morskou nemocou, absolvujte trojhodinovú plavbu na replike Kolumbovej lode ku skale Cabo Girão, čo je druhý najvyšší útes v Európe (580m). Od prístavu je vzdialený 10 km. Kto mal odvahu a zdravé srdce, mohol skočiť cez palubu do ľadovej vody. Na lodi sa podáva kalíštek rumu a veľmi sladký koláčik. K tomu výhľad na útesy ostrova Madeira, sympatický plavčík, ktorý ako opička lezie hore dolu po lanových rebríkoch a kto má šťastie, zazrie aj pár delfínov.

Santana – domy ako z rozprávky

Tieto malebné domky stoja dnes už len v skanzene v meste Santana. Palheiros, tak sa im na Madeire hovorí, slúžili kedysi dávno pastierom. Boli malé, dali sa rozobrať a pastieri v nich iba prespávali, alebo sa ukrývali pred dažďom.

Porto Moniz

Krásnou ukážkou toho, že Madeira je vulkanického pôvodu, je oblasť okolo malého mestečka Porto Moniz. Leží na severnom pobreží ostrova Madeira. Pomenované je podľa jedného z prvých osadníkov – Francisca Moniza, ktorý sa oženil s vnučkou objaviteľa ostrova, kapitána Gonçalvesa Zarca.

Mesto je známe svojimi prírodnými bazénmi. Majú rozlohu 3800 m², s hĺbkou približne 2m. Medzi výlevmi čadičovej lávy sú umne vybudované vstupy do vody, plochy na slnenie aj skokanské mostíky. Vlny Atlantiku sa voľne prevaľujú cez kamene a nízke hrádze a obmieňajú rezkú vodu. Má stabilne cca 18 – 20°C. Bazény sú však otvorené po celý rok. Fajná je aj prechádzka pomedzi bizarné lávové útesy neďaleko kúpaliska.

Pico do Arieiro

Na druhý najvyšší vrch Madeiry sa dá dostať autom. Má 1818 m a okrem krásnych výhľadov, častej inverzie je to štartovací bod na horské túry. Trek na Pico Ruivo (1861m), najvyšší vrch Madeiry patrí medzi fyzicky náročné. Turisti si na Madeire prídu na svoje. Sú tu desiatky kilometrov dobre udržiavaných trás po horách, popri levádach (to sú vybudované úzke kanály na vodu) a pobreží.
Na vrchole Pico do Arieiro bolo krásne. Akurát je v týchto výškach už redší vzduch, takže po hodine pobehovania s foťákom sa mi začalo hlásiť o slovo moje kvapku slabšie srdce.

Madeirské

Madeira má dlhú vinársku históriu. Víno sa tu vyrába už od 15.storočia. Hovorí sa, že vďaka vínu z Madeiry portugalskí moreplavci nedostávali obávaný skorbut. Víno okrem toho, že ho popíjali námorníci, bolo vývozným artiklom. Aby vydržalo dlhú lodnú prepravu, nadmerné teplo a neustály kolísavý pohyb, fortifikovali ho výrobcovia pridaním brandy. Keď sa jedného dňa vrátila späť nepredaná zásielka, vinári zistili, že sa plavbou výrazne zlepšila jeho chuť. Tak sa snažili pri výrobe čo najvernejšie napodobniť podmienky na lodi. A to platí vlastne dodnes.

Letisko Funchal len pre tých odvážnejších

Ešte o prílete a odlete. Dajte si pred ním za pohárik toho madeirského. Dráha je krátka, vtesnaná medzi oceánom a skalnatými útesmi, veľká časť stojí na 180 pilieroch nad vodou. Letisko Funchal patrí medzi 10 najnebezpečnejších na svete. Uff. Piloti, ktorí sem lietajú, musia mať špeciálny výcvik. Tomu nášmu sa podarilo pristáť hneď na prvý krát, ale klesali sme tak prudko, že som bola hluchá ešte na druhý deň.

Saúde, Madeira!

Čo všetko som na Madeire videla, zažila a nafotila, uvidíte tu: Madeira 2017

Ďalšie cestovateľské články sú tu: túlavé topánky

Kedysi som si myslela, že juh Slovenska je celkom nudný pre moje fotografické oko.

Do týchto končín som začala chodiť služobne. Keď som autom občas míňala ukazovatele na Vodné mlyny, začala som googliť. Ajhľa, našla som.

A tak som sa v jednu ukážkovo slnečnú jesennú nedeľu fotograficky vyšantila na výlete po vodných mlynoch na Malom Dunaji. Je ich päť, no jeden je verejnosti neprístupný. Začala som v Jelke a skončila v Kolárove. Celá trasa bola dlhá 80 km, absolvovala som ju autom. Všade sa dalo bez problémov parkovať v úplnej blízkosti mlynov. Cyklisti si tiež prídu na svoje. Aj tí sviatočnejší, je tam rovina.

Vodný kolový mlyn Jelka

Pôvodne to bol lodný mlyn, v roku 1905 ho prestavali na kolový. Dnes je po rekonštrukcii otvorený pre verejnosť a nájdete v ňom veľa technických exponátov. Keď budete poslúchať, pán prevádzkar vám roztočí mlynské kolo.

Vodný mlyn Dunajský Klátov

Terajšiu podobu si zachoval od roku 1920, v 2016 bol zrekonštruovaný. Leží v krásnom prostredí Klátovského ramena, pre mňa najromantickejší zo všetkých. Pokojné vody sú tam posiate leknami, na brehu oproti, medzi stromami, je vybudované maličké mólo.

Vodný kolový mlyn Tomášikovo

Je jedným z mála pôvodných mlynov na Slovensku. Postavili ho v roku 1893 a mlelo sa v ňom do roku 1960. Oproti je reštaurácia, vraj v nej dobre varia. Keď som tam bola, mali zatvorené.

Lodný mlyn Kolárovo

Plávajúci vodný mlyn je zakotvený v slepom ramene Malého Dunaja. Nie je to pôvodná stavba, ale to nič neuberá na jeho zaujímavosti a kráse. Vedie k nemu zastrešený drevený most, o ktorom som sa dočítala, že je to najdlhší zastrešený most s celodrevenou konštrukciou v Európe. Je dlhý 86 m a široký 2,25 m. V areáli je starodávna krčma, posedieť môžete aj vonku. Niekedy určite aj pri muzike, je tu aj pódium a tanečný parket. Myslím, že country bály sú tu skvelé.

Posledný mlyn v Jahodnej je súkromný, je z neho reštaurácia.

Viac informácii o týchto mlynoch si iste nájdete na webe. Mojim úmyslom Vás bolo inšpirovať na príjemný výlet po Malom Dunaji.

Všetky obrázky z tohoto výletu nájdete tu: Water mills

Ďalšie články z foto-tripov sú v sekcii túlavé topánky