Írsko – ostrov divokej krásy

Bol to môj prvý let v živote. Z Prahy do Frankfurtu a odtiaľ do írskeho Dublinu. Sedela som ako prikovaná pri okienku a celý čas som úporne hypnotizovala kus plechu na krídle, ktorý sa mi zdal celkom uvoľnený. Bola som si takmer istá, že sa odtrhne a vletí rovno do môjho okna. Ani počasie nebolo podľa mňa celkom ideálne. Fúkal silný nárazový vietor a pri každom zatrasení som zatajovala dych. Keď sme v Dubline konečne vystúpili z lietadla, bola som totálne vystresovaná z nedostatku kyslíka a stuhnutá ako štolverka. Ahoj Írsko!

Účastníci zájazdu

Na cesty po Európe chodím po vlastnej osi. Vyhliadnem si destináciu, kúpim letenky, rezervujem ubytovanie a naštudujem, čo chcem približne vidieť, zažiť a odfotiť. Výlet do Írska bola moja prvá a zároveň posledná organizovaná cesta, ktorú som, úplne organizovane, absolvovala. Z prozaického dôvodu – dostala som tento zájazd od svojho zamestnávateľa za výborný pracovný výkon. Juj, som sa aj pochválila 🙂
Aby som bola objektívna, výlet to bol naozaj komfortný, výborne zostavený a hutný. Videli sme toho veľa.

Všetky cesty vedú do pálenice

Hneď z letiska sme ostrov zobrali útokom. Prvá cesta viedla do destilérie Kilbeggan. Írsko je predsa kolískou whiskey. V malej pálenici na rieke Brosna sa whiskey nepretržite pálila 200 rokov, kým ju na lopatky nepoložila hospodárska kríza v roku 1957. Teraz je z nej živé múzeum a reštaurácia.

Videli sme všetky štádiá výroby nápoja. Od mletia zrna medzi dvoma kameňmi, cez smradľavý kvas, ktorý sa nazýva “prasačie pivo” až po destilovanie v “Copper Pot Still”, čo je najstaršia medená nádoba na svete, ktorá je stále v prevádzke. Prešli sme debnársku dielňu na drobné opravy sudov. Vypaľovalo sa tu vnútro suda, aby mala whiskey peknú farbu. Skončili sme, pravdaže, v ochutnávkovej miestnosti. Ach jaj.

Pár zaujímavostí o živej vode

Írska whiskey, sa od škótskej whisky nelíši len pridaním písmenka “e”. Tá írska je destilovaná tri krát a slad nie je sušený dymom z rašeliny. Nápoj má potom jemnejšiu chuť. Vyrába sa zo sladového jačmeňa (40-50%) a nesladového jačmeňa, alebo iného obilia – pšenice, žita, kukurice. Vyzrieva minimálne 3 roky, v sudoch po sherry, bourbone, rume, alebo v sudoch z amerického bieleho duba. Tak získava individuálny tón farby, chuti a vône.
Názov whiskey pochádza z gaelštiny, z výrazu ´uisge beatha´(lat. aqua vitae), čo v preklade znamená ´voda života´ alebo tiež ´živá voda´. Časom sa tento názov skrátil a začal sa vyslovovať “usby”, čo je len kúsok od “whiskey”.

Connemara

Druhý deň nás ráno privítalo slniečko a my sme vyrazili do národného parku Connemara. Jeho rozloha je takmer 3.000 ha, tvoria ho rašeliniská, vresoviská, lúky, lesy a množstvo pahorkov, z ktorých sú najznámejšie Twelve Pins. Dominantnou rastlinou okrem tráv je žltokvitnúca kríčkovitá rastlina gorse, latinsky Ulex.
Connemara je nádherný kus prírody. Škoda, že sme si ho užili len cez okná autobusu. Moje fotografické srdce plakalo…

Kylemore Abbey & Walled Garden

Po zhruba 1,5 hodine jazdy sme dorazili do nášho ďalšieho cieľa – opátstva Kylemore. Pohľad na opátstvo, ležiace pri brehu veľkého jazera s horami za chrbtom, bol impozantný.
Zámok dal postaviť v roku 1871 bohatý londýnsky lekár Mitchell Henry pre svoju manželku, ktorá sa zamilovala do kraja Connemara. Manželka ale po štyroch rokoch zomrela, krátko po nej aj jej jediná dcéra. Zronený Henry zámok predal vojvodovi a vojvodkyni z Manchestru, ktorí ho svojím životným štýlom zadlžili a zostali na mizine. V roku 1920 ho kúpili sestry benediktínskeho rádu z Belgicka, ktoré utekali pred vojskami z vlasti počas I. svetovej vojny. Ale aj tu ich vojna zastihla ničivým bombardovaním. Po vojne otvorili v opátstve internátnu školu pre dievčatá. Posledných 10 rokov je však z ekonomických dôvodov zatvorená.
Vo vnútri sú sprístupnené iba 4 miestnosti. Sú zariadené originálnym, viktoriánskym mobiliárom. Ostatné izby, celkovo ich je 70, sú súkromné. Bývajú v nich rehoľné sestry rádu Benediktínok. Súčasťou záhrad je malý gotický kostolík, ktorý vyniká svojou akustikou.

V meste Galway

Galway sme prešli poklusom. Za návštevu určite stojí krásna katedrála, zasvätená Panne Márii na Nebesiach a Svätému Mikulášovi. Je to obrovská kamenná stavba, najmladšia svojho druhu v Európe. Pôdorys katedrály tvorí kríž, oltár je v strede toho kríža, takže kňaz je niektorým ľuďom počas bohoslužby chrbtom. Podivuhodné.
Pri nábreží rieky Shannon rýchly pohľad na zrúcaninu domu, kde dal nekompromisný sudca Lynch z okna povesiť svojho syna. A šup šup naspäť do autobusu, lebo večer bude zámocký banket.

Dunguaire Castle

Zámocký banket na hrade Dunguaire začal teatrálnym privítaním hradného pána. V tmavom foyer nás pri hudbe harfy pohostil medovinou. Stoly v hradnej veži sa prehýbali dobrotami, obsluha bola v dobových kostýmoch, aj harfistka sa sem vyteperila so svojim nástrojom. Údený losos so zeleninou a horúcou bagetkou, pórková polievka chlípaná dobovo -bez lyžice, z misky a kuracie prsia s tak famóznou hríbkovou omáčkou, že by som jej udelila mišelinskú hviezdu. Džbány (na Írsko netradične) plné vína. A medzi tým všetkým hodovaním nám zámocký pán so svojou suitou predvádzal úryvky z rôznych literárnych diel. Recitovali, spievali, hrali scénky.

Burren

Prebudili sme sa do daždivého dňa. Čaká nás výlet do národného parku Burren, Mohérove útesy a zámok Bunratty. Balíme veci, lebo spať budeme v Limericku. Počasie nás trápi. Nie a nie prestať pršať. Krajina vyzerá ako mesačná, samé skaly. Najprv biele, potom už len tmavé. Šomreme, lebo zase nikde nezastavujeme na fotenie. Konečne! Po jeden a pol hodine jazdy stojíme pri ceste. Mrholí a poriadne fičí. Na foťák nasadzujem širokáč. Díky, brácho.

V roku 1651 cromwelský armádny dôstojník menom Ludlow poznamenal: “O tomto hrabstve sa hovorí, že je to zem, kde nie je dostatok vody, aby sa dal človek utopiť, dostatok dreva, aby sa dal povesiť, ani dostatok zeme, aby sa dal pochovať. To posledné, zem, je tak vzácna, že si ju obyvatelia kradnú jeden druhému, a aj tak sú ich stáda vypasené. Tráva tu rastie v malých chumáčoch medzi vápencovými skalamia je veľmi sladká a výživná.”
Myslím, že odvtedy sa tu toho veľa nezmenilo…

Mohérove útesy

sme pre zlé počasie takmer nevideli. Majú výšku približne 214 metrov. Na najvyššom bode útesov dal kedysi dávno sir Cornelius O´Brien postaviť vyhliadkovú vežu. Lákal na ňu vraj dámy, ktoré sem hojne pozýval. Starý kocúrisko! 🙂 Tak tu fučalo, že som sa ledva vládala nadýchnuť. Hmla sa dal krájať, bolo vlhko a zima. Aj také je Írsko so svojím premenlivým počasím.

Bunratty Castle

Hrad Bunratty (1425) je najzachovalejšia stredoveká pevnosť v Írsku. Má obdĺžnikový pôdorys a v každom rohu je veža. Vo vežiach sú malinkaté izbičky a schodisko, kde som sa ledva s batohom a foťákom vliezla. V strede je na každom poschodí velikánska miestnosť. To schodisko bol zámer, aby bol hrad nedobytný – votrelcov, ktorí museli ísť po jednom, ľahko odstránili.

Slečna sprievodkyňa v stredovekých šatách nám na začiatku prehliadky farbisto vykreslila mnohé spôsoby vraždenia nepriateľov i vlastných. Potom nám zaželala príjemný zážitok a my sme sa roztratili po hrade.
Bolo tam zima a neútulne. Temnota a krutosť stredoveku bola akosi zjavná vo všetkom okolo. Okienko špehov, kde nechal vládca odpočúvať svojich poddaných, aby neverných mohol potrestať smrťou. Deliaca čiara na zemi v hale na prízemí, ktorú, keď vojak prekročil a tým sa dostal do polovice určenej pre dôstojníkov, tak ho bez okolkov popravili – zhodili ho do výbehu plného hladných psov … brrr.
Duch doby mi zaliezol až do morku kostí, tak som sa radšej pratala do skanzenu, ktorý tvoril zo dvadsať domkov a pár uličiek, znázorňujúcich Írsko 19.storočia.

Dublin

To bola naša posledná zastávka. Dublin je krásny. Ako nakoniec celé Írsko. Ako prvé sme navštívili obrovský, 700 ha Phoenix Park. Keď tu Ján Pavol II slúžil v 1979 omšu, zišlo sa v parku vyše milión a štvrť ľudí.
Veľký zážitok bol Guiness Store House, miesto, kde sa narodilo slávne pivo Guiness. Zaujímavá okrem expozícií je samotná budova v tvare pol-litráka popretkávaného železnou konštrukciou. Mám aj certifikát, že som sa ho tu naučila čapovať. Na najvyššom poschodí v Gravity Bar sme sa pokochali nádherným výhľadom na fabriku a Dublin.
Nákupné centrum, slávny Ha´penny bridge a už sme v starej štvrti Temple bar. Je to nočné centrum mesta. Chodíme po baroch s dvoma hudobníkmi, pijeme pivko a počúvame chytľavé írske pesničky.

Ešte zopár tipov, čo tu vidieť:
  • určite si prezrite prenádhernú katedrálu Sv. Patrika, je to najväčší kostol v Írsku. Jeho veža meria úctyhodných 69 metrov.
  • prejdite sa po námestí Merrion, ktoré je obklopené ukážkovými domami z gregoriánskeho obdobia s typickými domovými dvermi s nadsvetlíkmi.
  • zastavte sa pri soche spisovateľa a bohéma Oscara Wilda, ktorý tu žil.
  • pokochajte sa areálom Trinity College. Bola založená už v roku 1592. Dnes sa tu vzdeláva 16 tisíc študentov z celého sveta. Ku zvonici na nádvorí sa viaže legenda, že keď pod ňou študent prejde a zvony zazvonia, prepadne na skúške. Prenádherná univerzitná knižnica s 5 miliónmi kníh je dielom architekta Thomasa Burgha.
  • dajte si obed v najstaršej krčme v Dubline The Brazen Head.

Dovidenia Írsko! Beannacht, Éire!

Ďalšie cestovateľské články nájdete v Túlavých topánkach

Obrázky z celého výletu sú v mojej foto-galérii.

Ak sa vám článok páčil, môžete ho zdielať:

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.