… Boh, ja a fotoaparát
Je to dávno, čo žil Človek, ktorý bol ukrižovaný preto, že veľmi miloval a bol veľmi milovaný.
A je zvláštne, že som ho včera trikrát stretol.
Prvý krát žiadal strážnika, aby nezatváral do väzenia prostitútku; druhý krát pil víno s jedným vydedencom; a tretí krát mal v chráme pästný súboj s usporiadateľom zápasu.
Chalíl Gibran, Piesok a pena
Som človek veriaci. Hlboko veriaci. No kostol k mojej viere nie je potrebný. Je to kacírske? Snažím žiť tak, aby bol Boh na mňa pyšný. V súlade. Čisto a v láske, bez nenávisti aj zloby.
On je so mnou všade… nielen v chráme božom, keď sa tam náhodou zatúlam. V každej situácií, ktorú prežívam. V mojej bolesti, v mojom šťastí aj smútku. Vediem s ním dialóg, hádam sa s ním, prosím ho aj sa s ním radujem. Je mi tak blízko, ako nikto z mäsa a kostí. Spoznávam ho v chladnej rose, v hviezdnej oblohe, ktorá sa ku mne skláňa, aj v bezzubom úsmeve starca. Počujem ho v náreku, aj v tónoch piesne. Cítim ho v pohladení i zovretej pästi.
Je našťastie príliš láskavý a netrestá ma zato, že na bohoslužby skoro vôbec nechodím. Poprel by predsa morálne pravidlá a výzvy, ktoré sám nastolil. Ignoroval by to, o čo mu ide. O lásku bez podmienok, dobrotivosť, spravodlivosť, toleranciu aj odpúšťanie.
Nadpis tohoto blogu preto úplne nevystihuje to, čo si myslím o kostoloch, katedrálach aj kláštoroch – vo vzťahu k Bohu. Boh býva (okrem toho, že všade), aj v chráme.
Asi stačí tento kúsok obnaženia na úvod…. ešte chcem niečo málo povedať o fotografovaní posvätných miest.
Boh, ja a fotoaparát
Na svojich cestách často zájdem do kostolov. Sú to nádherné budovy, vskutku dôstojné pre pripomienku Boha a jeho suity. Keď to nie je zakázané, cvaknem pár obrázkov.
V kostole, aj v tom najsvetlejšom, je spravidla svetla veľmi málo. Použiť blesk nie je dobrý nápad. Ten vo fotoaparáte je na tak veľký priestor škoda vyklopiť a výkonný externý blesk síce scénu nasvieti, ale celkom zabije atmosféru. Používam ho málokedy.
Akú clonu?
Keďže na cestách so sebou nevláčim statív, jediná alternatíva je trochu barbarsky vypáliť ISO na hodnotu 1600 – 3200. Hodnotu, kde je šum na snímku znesiteľný. Clonu nastavím podľa toho, čo fotografujem. Ak priestor, tak čo najvyššie možné číslo, aby bola zachovaná aká – taká hĺbka ostrosti. Kvôli slabému osvetleniu sa viac ako hodnota 5,6 bez statívu nedá dať. Na fotenie detailov idem často až na úplne otvorenú clonu 1,8.
Aký čas?
Čas si nechám vypočítať expozimetrom vo fotoaparáte, nastavenú mám predvoľbu priority clony (ja určím clonu a foťák dopočíta správny čas). Pri stlačení spúšte sa snažím nedýchať, lebo čas vychádza dlhý, a veľa snímok je rozmazaných. Mám vyskúšané, že ak som v pohode, udržím v ruke čas 1/30s. Keď sa dá, nenápadne použijem operadlo lavice ako náhradný statív. Alebo si opriem ruku o stĺp, aby som ju zafixovala. Je vhodné použiť objektív s čo najväčšou svetelnosťou – u mňa je to konkrétne Sigma Art 18- 35mm f/1,8. Alebo taký, čo redukuje vibrácie.
Úplne zásadná vec pri fotení v kostoloch nie je v technickom vybavení a nastavení aparátu. Je vo vnímaní. Takže skôr, než stlačím spúšť, posadím sa do lavice a skľudním rozbehanú myseľ. Porozhliadnem sa okolo a snažím sa identifikovať, čo je “tá vec”, ktorá vo mne vzbudzuje emócie. Všímam si perspektívu priestoru, rytmus opakujúcich sa prvkov, dopadajúce svetlo aj detaily. Potom sa pomaly prejdem po celom kostole a preskúmam nové pohľady, ktoré sa mi odkryli. A až potom priložím hľadáčik k oku.
Drvivá väčšina obrázkov je nepoužiteľných pre rôzne chyby – najčastejšie sú neostré, extrémne padajú línie, je tam príliš veľa ľudí, alebo vôbec nevystihujú, čo som chcela vyjadriť. No niekedy na mňa pánbožko hodí očkom, a výsledok je tak na štyri mínus. Dostatočný na to, aby som ho dokázala zverejniť, aj keď s ľahkým rumencom zahanbenia.
Tak sa popozerajte. Pre všetky vybraté fotografie z rôznych kútov Európy kliknite na link Cathedrals, churches and monasteries.
Všetky fotografie nielen z ciest sú v mojej webovej galérii.